Branko – rozhlasový moderátor aj skvelý divadelník

Usmiaty, spoločenský či vtipný. Aj taký by mal byť moderátor v rádiu. Určite jeho hlas poznáte zo Záhoráckeho rádia ale aj trošku bližšie z dosiek, ktoré znamenajú svet. A čo hovorí Murphyho zákon? „Nedokážeš tak zapnúť rádio, aby si nezačul posledné takty svojej obľúbenej melódie,“ a Branko je toho živým príkladom. Narodil sa na východe, vyrástol na juhu, vyštudoval medzinárodné vzťahy v Skalici a zamiloval si naše krásne Záhorie.

Kristína Chudá

 Bolo odmalička tvojím prianím pracovať v rádiu?

Od detstva som mal veľmi blízko k hudbe a už na základnej škole som odohral zopár „akcií” pre spolužiakov z kaziet či z CD. No okrem hudby bolo, a stále je mojou veľkou vášňou divadlo. Keďže som vyrastal v Leviciach, tak prvé divadlo bolo divadlo Pôtoň, potom nasledovalo divadlo Disk, Záhorácke divadlo a s divadlom v Turci sme na konci minulého roku naštudovali s ochotníkmi hru Rysavá jalovica, s ktorou sme do prvej vlny pandémie stihli aj zopár predstavení.

Kedy si zistil, že práca v rádiu je pre teba ako stvorená?

Práve v Skalici pred 15 rokmi. Do vtedajšieho rádia G3 hľadali moderátora a ja som na internáte objavil na nástenke inzerát. Mal som prehľad v hudbe a hlavne čistú slovenčinu bez prízvuku či nárečia, a tak som sa prihlásil. Absolvoval som test a hlasové skúšky a už som bol tam.

Aký si mal pocit, keď si si sadol prvý krát za mikrofón? A aký bol tvoj najvtipnejší „brept“? 

Úprimne, asi ako keď som si prvýkrát sadol za volant. Nie som človek typu – som v strese a čo teraz. Skôr naopak – pohli sme sa, tak ideme. Na jeden krásny breptík si pamätám a myslím, že sa dostal aj do silvestrovského zostrihu. Čítal som novinku o Madone a jej priateľovi, ktorý mal naozaj krkolomné meno. Vo vysielaní som ho prečítal pekne, ale prvý pokus „mimo záznam“ bol taký, že som čítal, že boli tam a tam s človekom, ktorý sa volá Bzdhdjfkký´ll…. Znelo to presne tak, ako keď dochádzajú baterky na walkmane, spomalené a skomolené, po čom nasledoval veľký výbuch smiechu technika.

Máš svoj moderátorský vzor, prípadne niekoho, koho si sám v rádiu rád vypočuješ a vážiš si jeho prácu?

Aktuálne nie, dokonca nepočúvam rád ani sám seba, ale jeden moderátorský vzor mám, aj keď nie z rádia. Ako dieťa z 90-tych rokov z rodinného domu, kde nebola káblovka, som mal dve možnosti prístupu k hudbe – satelit alebo hudobná relácia v prvej súkromnej TV na Slovensku, ktorá vtedy začala vysielať. Nepopieram, že keď som mal 14 či 15 rokov, tak som si nepovedal, že ach, tak ako ten Jopo by som tiež raz chcel fungovať. O štyri roky neskôr som si sadol prvýkrát za mikrofón. Každopádne, vážim si prácu každého človeka, ktorý sa prihovára k ľuďom, ako celok, nie ako hodnotenie prevedenia.

Je ťažké si zachovať vážny hlas počas vysielania pri témach, kde sa úsmev alebo až smiech naozaj nehodí?

Výhoda on air v rádiu je tá, že ak nemáš webkameru do štúdia, tak na rozdiel od TV ťa ľudia nevidia, a preto je jedno ako sa tváriš, ale na hlase by to nemalo byť počuť. Jasné, situácií je veľa, ale ten pocit nejakej sebakontroly a zodpovednosti dokáže udržať vo veľkej miere smiech na uzde.

Aké vlastnosti musí mať moderátor v rádiu?

Ťažko to všeobecne popísať. Ale jedno je dôležité – pravda. Ak sa na niečo hráš, je to ako v divadle na javisku, divák/poslucháč  ťa skôr či neskôr odhalí, preto úprimnosť nesmie chýbať. Potom sú to technické veci ako hlas, frázovanie, výslovnosť, prehľad v informačných zdrojoch, možnosti improvizácie či schopnosť viest rozhovor.

Akú reláciu v rádiu si moderoval? Je mikrofón tvojou drogou?

Paradoxne, nikdy som žiadnu vlastnú reláciu nemal, za celú  tú dobu som bol vždy súčasťou hlavného prúdu, teda vysielanie bez konkrétneho zamerania sa na niečo v rámci nejakej témy, ale vždy všeobecný prehľad. Drogou? Ani nie, ale vášňou … Drogou je pre mňa mikrofón na reálnom pódiu pri moderovaní pre ľudí, kde cítiť priamu interakciu, v rádiu to má pár minút omeškanie.

Pracoval si v Záhoráckom rádiu aj v rádiu Rebeca. Čo najviac na práci moderátora miluješ a čo naopak neznášaš? Stretával si sa aj so známymi ľuďmi? Trúfol by si si na prácu reportéra na cestách, teda mimo rádia?

Záhorácke rádio bolo prvé a Frontinus zatiaľ posledný. Za tých 16 rokov som pracoval v Záhoráckom rádiu, rádiu Max, Aetter, Bunker, One Rock, Rebeca, skoro aj v Európa 2 a teraz sa podieľam na vzniku rádia v Banskej Bystrici. A čo mám na tejto práci naozaj rád? To posolstvo, dostať hudbu k ľuďom, to je náplň. A čo na nej nemám rád?  Len tak povahovo, keď sa mi niekto mieša do remesla a mysli si, že takto by to malo byť. To nemám rád, ale pri všetkej skromnosti, za mikrofónom si idem svoju ligu.

Pýtam sa, kto sú známi ľudia? Áno, stretával a stretávam sa aj s veľkými menami z československej hudobnej scény, veľa z nich som mal aj na rozhovore. Ale čaro bolo a je pre mňa vždy v tom, predstaviť niekoho neznámeho, nových ľudí a keď sa z nich stanú, ako si sa spýtala, známi ľudia, tak ma vždy hreje ten pocit, že som pomohol a bol pri zrode toho celého. Samozrejme, vždy skromne a nezaujate do éteru. A práca mimo rádia? Určite áno, živé videá či reportáže aj mimo štúdia by nemali byť pre moderátora problémom. Skúsenosti spred kamery mám tiež, čiže spojiť to do nejakého celku je úplne v poriadku.

Vieme, že si aj divadelník. Čo nám povieš o doskách, ktoré znamenajú svet? Podelíš sa s nami aj o vtipné príbehy z divadla?

Pätnásť rokov som moderátorom, ale už osemnásť rokov hercom. Mám na konte dokonca aj prvé miesto v Scénickej žatve, a to je niečo ako divadelný Oscar. Vždy, keď som sa niekde presúval životom, tak som si našiel buď divadlo, alebo rádio, no najlepšia je kombinácia oboch, tak ako to bolo aj na Záhorí. Mám krásne spomienky na rok 2008 a hru Nedzela na Záhorí, s ktorou sme prešli pár dedín v regióne aj s veľkou premiérou na vtedajšej domácej pôde v Senici. Vtipné historky? Z divadla boli vždy skôr vulgárne, čiže tie nepoviem, ale krásny čerstvý príklad mám z minulého týždňa. Hrali sme si na skúške iba tak etudy s kolegyňou a vymyslel som príbeh, že cestuje vlakom a previezla sa…. O tri dni sa jej presne to na tej trati naozaj aj stalo. Divadelné dosky sú, dá sa povedať droga, takisto ako mikrofón, a rád by som povedal, že si neviem život bez divadla predstaviť. Ale máme rok 2020, a tak musíme byť realisti. Samozrejme, mám aj inú prácu, fungovať z niečoho treba.

Čo napĺňa tvoj voľný čas, ak ti vôbec nejaký zostáva? Čo rodina a deti…

Teraz, keďže je doba taká, aká je, tak je toho času viac ako dosť. Aj keď živé moderovanie mám nesmierne rád, tento rok nám v kultúre neprial. Aj tak sa v nej snažím ordinovať a aspoň cez stránku Be promoted informovať o možnostiach, kam ísť za kultúrou kdekoľvek v Česku a na Slovensku, o ktorých sa dozviem. Rodina aj moji synovia sa majú fajn.

Vyskúšal si už aj iné povolania? Čím by si vôbec chcel byť, ak by si z nejakého dôvodu už nemohol moderovať v rádiu?

V rámci Slovenka aj mimo neho som vyskúšal už viacero povolaní, ale ako mi jeden človek raz na pohovore povedal „vo vašom životopise vidím najstabilnejšiu líniu – divadlo a moderovanie“, a tak sa toho snažím držať. Keď ale nie som z nejakého dôvodu primárne na mikrofóne, tak sa vždy snažím pomáhať kultúre a živej hudbe či už promom alebo organizáciou koncertov. Napríklad počas prvej vlny zatvárania a lockdownu som nemal o čom v rádiu hovoriť, a tak sme zbúchali náš prvý letný jednodňový festival v Martine a bolo to skvelé. Vždy sa však, aj napriek tejto dobe, snažím veľmi od kultúry a mikrofónu nevzďaľovať,  keď nemusím.

Aký je tvoj najväčší sen v tejto brandži?

Aby som mohol túto prácu vykonávať, čo najdlhšie opäť so všetkým, čo k tomu patri. Tá klubová, festivalová, divadelná scéna a všetko to, čo sme do marca 2020 považovali za samozrejmosť, že vieme chodiť na koncerty a užívať si festivaly a divadlá a veci okolo kultúry. Tak toto je môj sen, aby sa to všetko čím skôr vrátilo…