Mladá slovenská poviedka 2020

V Dolnom Kubíne vyhlásili výsledky 17. ročníka celoštátnej literárnej súťaže mladých autorov Mladá slovenská poviedka 2020, ktorá sa konala v spolupráci so Spolkom slovenských spisovateľov a pri príležitosti 160. výročia narodenia spisovateľa Martina Kukučína.

Do súťaže, ktorá patrí k vrcholným súťažiam v oblasti literárnej tvorby detí, mládeže a dospelých na Slovensku, sa mohli zapojiť autori od 11 do 30 rokov s doteraz nepublikovanými prácami, ktoré posudzovala odborná porota zložená z významných slovenských literátov a vysokoškolských pedagógov. V 2. kategórii (stredoškolskí autori) putovalo jedno z ocenení na Záhorie – porota, v ktorej sedel aj básnik Daniel Hevier, prisúdila Čestné uznanie Alexandre Bobotovej, študentke Gymnázia Ladislava Novomeského v Senici. Jej ocenenú poviedku „Túto hru nehrám“  si môžete prečítať.

Túto hru nehrám

Keď som bola malá, často sme v škôlke hrávali hru Stoličky. Tancovali sme. Pomaly sme sa v rytme hudby pohybovali vedľa seba. V spomalenom rade, ktorý sa v istom okamžiku zmenil na prirýchly.  Rýchly, pretože, keď skončila hudba, pokojný priebeh hry sa zmenil. Nastal úder, ktorý pre všetky tie deti znamenal jediné: BOJ. A pre mňa? Útek.

Vtedy som nechápala, prečo sa mi táto detská zábavka tak prieči. Avšak z istého dôvodu som vždy iba mrzuto precedila cez zuby: „Nehrám.“

Potajomky som v kúte stískala bábiku oblečenú do ružových šiat. Po tvári sa mi kotúľali slzy. Keby som tak bola u babky, hojdala by som sa na dvore a lízala lyžičku medu… Okolo mňa by iba tíško pospevovali vtáčiky. Svet by bol o čosi krajší.

V škôlke ma to veľmi nebavilo. Moje kamarátky sa v malej kuchynke naťahovali o formičky na pečenie, o kúsok ďalej sa strhla bitka o počítač. Ja som tam iba tak ticho sedela. Občas som Kubovi kopla do lopty, občas sa šmykla s Andrejom na šmykľavke. Za plotom som tajne rozdávala žuvačky. Vedela som, že všetci po nich túžia, a preto som ich vždy doma ukradla. Kamarátov so mala až-až, napriek tomu som sa s nimi tie hlúpe hry nikdy nehrala. Vtedy som sa stratila. V náručí s bábikou som pomaly mizla…

…

„Barbara, máš ho? O štvrtej musí byť na výstave,“ hustila som do svojej priateľky cez telefón.

„Áno, Sandra, už tam pomaly budem, ty sa o nič nestaraj,“ uisťovala ma. Vydýchla som si. O pár hodín som mala cestovať do Bratislavy, aby som sa tam stretla s umelcami, s ktorými som pracovala na projekte UMENIE A VY. Po Slovensku budeme organizovať výstavy, ktoré budú verejnosti prístupné úplne zadarmo.

„Dobre, vieš, Barbara, je to naozaj dôležitá súťaž a tá práca ma stála veľa času. Ďakujem, že mi tak pomáhaš,“ úprimne som odvetila svojej priateľke. Poznali sme sa už od strednej, každý rok sme spolu hrdo sedeli v lavici, cez hodiny štebotali o umení. Bola pre mňa bútľavou vŕbou, ktorej som hovorila o všetkom.

„Jasne, už utekám, pozdravuj Miša!“

Položila. A ja som pridala do kroku. Tie podpätky neboli dobrý nápad, pomyslela som si.

Na autobusovej stanici bolo rušno, každý sa niekam ponáhľal, ľudia do seba vrážali, nebrali na seba ohľad. Každý myslel iba na čas, ktorý rýchlo tikal. Tlačil ich. Zvieral. Pocit, že niečo nestihnú, že nedobehnú, že ďalšia šanca už nepríde…

Keď som sa konečne usadila a pozrela na rozhorúčené Košice poza okno, vydýchla som si. Vytiahla som si noviny a čítala. Bol to pre mňa určitý druh relaxu. Všímať si iba písmenká na bielom podklade, sem-tam pozorovať ľudí kráčajúcich po chodníku… Premýšľať, o čom sa rozprávajú, či je ich život podobný tomu môjmu. Či večer pri víne zvyknú čítať Stephena Kinga alebo sa radšej s priateľmi túlajú mestom. Usmiala som sa. V toľkých ľuďoch som videla seba… V dáme ticho sediacej na lavičke, v malom dievčatku, ktoré sa hralo pri fontáne, v muzikantovi, ktorý hral ako o dušu.

Môj život by bol pre mnohých snom. Maľovať obrazy, chodiť na výstavy, stretávať sa so známymi ľuďmi. Pre mňa to bol iba veľký cirkus. Áno, milovala som maľovanie. To, ako som štetec pomaly namáčala do hustej farby, ako som ním pomaly tancovala na plátne, ako som každým pohybom vytvorila niečo nové. Obdivovala som tú inakosť obrazov. Avšak tento priemysel, tak ako aj každý iný, prinášal veľa problémov. Ľudskú drzosť, súťaživosť, túžbu po sláve… Už sa to ďalej netýkalo iba nevinných obrazov… Bolo za tým oveľa viac.

…

„Myslím si, že ak by sme v každom väčšom meste vystavili zbierku našich obrazov, ľudí by to prinútilo viac žiť umením. Čo na to hovoríš, Sandra?“ V hoteli na konferencii nášho združenia som nebola veľmi pozorná. Mala som zvláštny pocit. Pocit, že sa niečo pokazilo.

„Sandra?“ Michal zvýšil hlas.

„Áno, samozrejme,“ rýchlo som odpovedala dúfajúc v priamočiaru otázku.

„So Sandrou sme sa dlho rozprávali o tom, že záujem o umenie klesá, ľudia prestávajú chodiť na výstavy, nevedia premýšľať srdcom. Naším hlavným dôvodom, prečo by sme chceli zrealizovať tento projekt, je teda navrátiť umenie do miest medzi obyčajných ľudí,“ pokračoval môj priateľ Mišo. Pousmiala som sa. Mali sme rovnaké záujmy, ciele, podobný svet, v ktorom sme sa obidvaja pohybovali.

„Áno, je to síce pekné, ale ako chcete prinútiť širokú verejnosť, aby vaše obrazy naozaj navštívila?“ Spýtal sa jeden z hlavných posudzovateľov nášho projektu.

„Vystaviť obrazy voľne po meste. Umenie, aké tu ešte nebolo. Vždy sa s cennejšími obrazmi stretáme iba v múzeách, v nablýskaných uhľoch. Prečo ich nedať do prírody? Do ulíc? A spojiť tak vytvorené umenie s reálnym?“ Navrhla som. Ozval sa potlesk.

Dopekla. Mala by som sa cítiť dobre, mala by som mať pocit, že je všetko v poriadku. Náš projekt je odsúhlasený. To, na čom sme s Michalom tak dlho dreli, sa stalo konečne skutočnosťou. Avšak niečo, hlboko v mojom vnútri mnou pomaly, ale isto otriasalo.

…

Z konferencie som zmizla skôr, ako som čakala. Nedokázala som sa sústrediť na prácu, v hlave sa mi premieňali rôzne scenáre. Myšlienky mnou prúdili s energiou, akú som už dávno necítila.

„Mám zlý pocit,“ povedala som Mišovi, keď sme sa blížili k parku neďaleko Petržalky. Bolo to naše obľúbené miesto. Často sme sedávali iba tak na lavičke a vychutnávali si vzájomnú prítomnosť. Oáza pokoja. No, dnes mi ani toto miesto nepripadalo kľudné. Všade sa hemžili masy ľudí, klopanie topánok sa ostro ozývalo, keď opätky narážali na dlaždice chodníka.

„Neboj, ja viem, že dnes je tá dlho očakávaná výstava a je mi ľúto, že tam nie sme, ale Sandra…Toto bolo pre nás oveľa dôležitejšie, ty to predsa vieš,“ citlivo sa mi zahľadel do očí a vzal ma za ruku.

„Viem, len premýšľam…“ Odmlčala som sa. Potichu sme sedeli, započúvali sme sa do trilkovania stehlíkov. Už veľakrát mi niečo nevyšlo podľa mojich predstáv. Vždy ma to položilo.“

„Taký je život. Je to hra. Len niekedy si je dobré uvedomiť, že svet taký nie je. Iba my ľudia,“ povedal a usmial sa. Z tašky vytiaholkúsok koláča zo stánku oproti a vložil si ho do úst.

„Máš pravdu, svet toho ponúka oveľa viac,“ a keď som sa mu oprela o rameno, konečne som cítila pokoj. Jazierko žblnkotalo, vetvičky na stromoch sa jemne hompáľali. Odbilo štyri hodiny.

Rozprávali sme sa. O živote. O všetkom a o ničom. Čas nám rýchlo ubiehal. Možno mi tu bolo aj lepšie. Lepšie ako na výstave preplnenej cudzími ľuďmi a zapáchajúcej kolínskej. Tam sme boli všetci iní. Už sme neboli tí citliví umelci, hrdí na svoj obraz. Keď sme čakali na začiatok  vyhodnotenia, líca nám očerveneli. Príliš veľká nádej. Príliš veľký egoizmus.

Keď práve náš obraz nevyhral cenu roka, blčal v nás hnev. Chceli sme hneď odísť, s nikým sa nebaviť. Iba preto, lebo obraz, ktorému sme venovali svoj čas, nie je Ten Obraz. Iba kvôli názoru. Iba kvôli nášmu ego sme ďalej už neboli citlivými ľuďmi. Beh za úspechom nás pripravil o to podstatné. A aj napriek tomu, že som si túto skutočnosť uvedomovala, moje srdce bilo aj za troch.

Cŕŕŕnnn…..

„Vidíš, už ti volá Barbara, ja som povedal, že sa nemáš čoho báť,“ mrkol na mňa, „no tak, zdvihni to.“

„Sandra? Tu je Kristián. Tvoj obraz tu nie je.“

Srdce mi začalo búšiť. Mala som pocit, že mi v hrudi tiká bomba, ktorá čoskoro vybuchne.

„Aký obraz je na tom mieste?“ Spýtala som sa. Tušila som. Tušila som, čo sa mohlo stať.

„Barbara Fé – Život je beh,“ odpovedal. Nevedel to. Nevedel celý príbeh. Moja najlepšia priateľka ma zradila.

„Ďakujem,“ hlas sa mi triasol. Nie, nebola v ňom zúrivosť. Skôr sklamanie. Že som jej verila toľké roky. Že som slepo dôverovala človeku, ktorému bolo jedno, ako sa cítim.

Do telefónu som naťukala Barbarino číslo. Takmer som stisla to tlačidlo… Takmer.

Michal si ma pritiahol bližšie a mne bolo jasné, že už nemôžem. Nemám silu s ňou bojovať. Nechcem.

„Nemôže vyhrať, ak s ňou nehráš,“ usmial sa svojím šibalským úsmevom. Mal pravdu. TÚTO HRU NEHRÁM. Aj napriek tomu, že ju hrá celý svet. Už nie som malé dieťa. Vyrástla som. Ešte skôr ako som si stihla uvedomiť, prečo nechcem byť súčasťou bitky o stoličky.