Česko-slovenská vzájomnosť potvrdená v Austrálii

Simona Štetinová (25) patrí k odvážnym mladým ľuďom, ktorí nemajú problém zbaliť si svojich pár drobností a ísť okúsiť život v cudzine. Pre šikovnú Malačianku bola vysneným cieľom Austrália, a preto jej kroky smerovali práve na opačný koniec sveta. Zdôrazňuje však, že nech by žila kdekoľvek, vždy zostane hrdou Slovenskou, ktorá sa bude rada vracať za rodinou a kamarátmi.

Keďže Simonka mala odjakživa skvelý vzťah k deťom, rozhodla sa študovať Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Bratislave. Po úspešnej maturite si našla prácu v súkromnej materskej škole. „Nastalo obdobie, kedy som sa musela rozhodnúť, čo ďalej. Možnosti boli dve: zostať pracovať určitý čas a našetriť si peniaze, aby som mohla odísť do zahraničia, alebo sa pustiť do štúdia na vysokej škole,“ spomína Simona. Po dlhom zvažovaní zvíťazila druhá možnosť,  prihlásila sa na Fakultu masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, odbor marketingová komunikácia. „Po 4 rokoch na strednej škole som chcela zmenu. Išla som tam s tým, že vyskúšam, a keď sa mi nebude páčiť, jednoducho odídem. Nakoniec som to dobojovala a odišla s bakalárskym titulom,“ prezrádza.

Zdokonaliť sa v jazyku, získať samostatnosť

Už počas stredoškolských štúdií Simona koketovala s myšlienkou odchodu do zahraničia. „Predstavovala som si, že pôjdem niekam mimo Slovenska, aby som sa zdokonalila v cudzom jazyku a trocha sa osamostatnila. Vedela som, že to bude zaručene tá najlepšia škola života. A potvrdilo sa mi to, preto to odporúčam každému,“ zdôrazňuje Simona, ktorá zakotvila u protinožcov. Prečo práve tam? „Austrália bola vždy mojou vysnívanou krajinou. Pamätám si, ako si zo mňa robili doma žarty, lebo som povedala, že tam raz budem bývať. V skutočnosti by mi vôbec nenapadlo, že o pár rokov nebudem v Austrálii len na dovolenke, ale budem tam skutočne žiť.“

Všetko sa to zbehlo pomerne rýchlo. Simona bola takmer na konci trojročného vysokoškolského štúdia. 8. marca o 6. h ráno jej prišla správa od kamarátky, ktorá pracovala v Austrálii ako aupair. „Chcela, aby som ju vystriedala. Vystrelila som z postele s neskutočnou rýchlosťou, aby som to išla oznámiť mamine. Nebola som v ten deň schopná rozmýšľať nad ničím iným. V momente som sa rozhodla, inak by som si to vyčítala do konca života,“ prezrádza Simona. Háčikom však boli štátnice, kvôli nim mohla odcestovať až v auguste. A rodina ju potrebovala už v júni. „V priebehu dvoch dní som si vybavila všetky formality, aby som mohla ísť na štátnice predčasne. Musela som dopísať bakalársku prácu a pustiť sa do jedného z najstresovejších období. Po oslavách štátnic, kedy som titul Bc. mala už aj na papieri, mi zostával do odletu mesiac. Čím viac sa blížil deň D, tým viac som si uvedomovala, že je to naozaj veľmi ďaleko. Cúvnuť som však nechcela. Nakoniec som v pondelok mala promócie a v stredu som už bola vo Viedni, pripravená odletieť do sveta,“ dodáva Simona.

Prvá kúpa? Hrubé ponožky!

Po príchode do Austrálie mala Simonka pocit, že prišla do iného sveta. „Ľudia boli neskutočne uvoľnení a priateľskí. Keď sa mi prvý raz prihovoril cudzí človek na zastávke autobusu, automaticky som si myslela, že mi chce niečo spraviť, alebo ma prinajlepšom okradnúť. Omyl! Zaujímal sa len o to, ako sa mám, a nakoniec mi poprial pekný deň,“ spomína Simonka. Jej najväčší omyl v predstavách o Austrálii sa však spájal s počasím. „Veľa ľudí si myslí, že v Austrálii predsa nemôže byť zima. Áno, bola som jedna z nich. Byty ani domy tu väčšinou nemajú centrálne kúrenie, takže je v nich často väčšia zima ako vonku. Moja prvá cesta preto smerovala do obchodu po hrubé ponožky,“ s úsmevom spomína.

Šťastie na ľudí

Sympatická Malačianka začala pracovať ako aupair. „Mala som veľké šťastie na rodinu, od začiatku ma brali ako svojho člena. Moja práca u nich zahŕňala starostlivosť o deti a o domácnosť. Varenie, žehlenie, trávenie času s deťmi, to boli moje každodenné činnosti. Väčšinou som to však nevnímala ako prácu. Víkendy som mala pre seba, tak som sa ich snažila využiť na výlety a spoznávanie nových ľudí.“  Aj keď sa neskôr od rodiny odsťahovala, zostali si blízki. „Neustále sa navštevujeme, sú pre mňa takmer ako vlastná rodina,“ zdôrazňuje. Po roku „v domácnosti“ sa rozhodla, že zostane dlhšie a skúsi zasa niečo iné. Zažiadala o študentské víza, začala študovať a popritom pracovala. „Nie vždy to bolo jednoduché. Zo začiatku som mala tri práce, aby som poplatila všetko potrebné a zostalo mi niečo málo nazvyš. Bola to však veľmi príjemná zmena, denne sa stretávať s ľuďmi doslova z celého sveta. V podstate som aj v tomto smere mala veľké šťastie ,“ priznáva Simona. Približne po roku sa opäť vrátila k práci s deťmi ako „nanny“. „Mala som možnosť pracovať pre skvelé rodiny, ktoré si vždy vážili, čo pre nich robím. Teraz som však dostala ponuku manažovať kaviareň, kde som pred dvomi rokmi začínala pracovať počas víkendov. Je to vynikajúca príležitosť, kde môžem otestovať svoje schopnosti. A tiež je to tak trochu výzva, a tie ja doslova vyhľadávam,“ zdôrazňuje Simona.

Raj pre kávičkárov

Simonka žije v oblasti, ktorá sa nazýva Severné pláže. Je to približne 40 minút autom od centra Sydney. „Ľudia v tejto lokalite sú veľmi zrelaxovaní. Až tak, že väčšinou chodia všade bez topánok,“ prezrádza s úsmevom. Dodáva, že toto bola tiež jedna z vecí, ktoré ju zo začiatku šokovali. Je totiž úplne jedno, či je vonku 10 stupňov alebo leje ako z krhly. Bosí chodia do obchodu, reštaurácie, na prechádzku, jednoducho všade. „Ľudia sú tu veľmi športovo založení. Už od 6. h ráno cvičia, behajú po pláži, prechádzajú sa so psom i bez, ale hlavne s kávou v ruke. Ich životný štýl je totiž nielen pohyb, ale aj káva. Aj preto mám pocit, že som sa narodila pre Austráliu, som totiž závislána káve.“ Simonin deň sa začína v skorých ranných hodinách, takže je to čosi úplne iné, ako doma na Slovensku.

Jeden deň lyžovať,

druhý byť na púšti  

Na cestovanie Simona nemá až toľko času, koľko by si predstavovala. No aj tak stačila navštíviť mnohé krásne miesta. „Austrália je úžasná krajina, v ktorej môžete jeden deň lyžovať a druhý deň byť na púšti. Odporúčala by som ju precestovať celúkrížom-krážom. Z toho, čo som zatiaľ videla, bolo najkrajším zážitkom vnútrozemie. Videla som na vlastné oči Mliečnu dráhu, navštívila svetoznámu skalu Uluru a národné parky, ktoré sa tam nachádzajú. Jeden z nich sa volá Grand Canyon Austrálie. Bola som na mieste, kde široko-ďaleko nič nie je, len jedna cesta a maximálne divoké kone, ťavy a psy – to je naozaj zážitok. Táto časť Austrálie je dodnes oblasťou, kde sa zdržiavajú najmä pôvodní obyvatelia aborigéni (Aboriginals). V niektorých oblastiach treba byť naozaj ostražitý, pretože niektorí vedia byť aj nebezpeční,“ varuje Simona.

Vidieť celý svet

A plány do budúcnosti? „Našla som si priateľa z Čiech, takže sme museli obaja prejsť pol sveta, aby sme sa našli,“ hovorí so smiechom. Plány dvojice sú momentálne neurčité: „Zatiaľ by sme chceli zostať v Austrálii, aj v našom prípade však platínikdy nehovor nikdy. Sme v krajine, kam sa veľmi ťažko vracia, ak sa človek rozhodne odísť, preto sa zatiaľ nikam nechystáme. Čo bude o pár rokov, netušíme. Jedno je však isté – aj keď zostanem žiť v Austrálii, nikdy neprestanem byť hrdou Slovenkou, ktorá sa vždy rada vracia domov,“ zdôrazňuje Simona. Priznáva, že v súčasnosti sa stále hľadá a premýšľa, čomu by sa chcela venovať: „Odjakživa som chcela vytvoriť niečo svoje a pracovať s ľuďmi, tak uvidím, kam ma osud nasmeruje. Rozhodne chcem ešte cestovať, kým je čas. A najradšej by som videla celý svet…“