Najvyšší vrch Álp zachytil z rozhľadne na Poľane
S fotoaparátom na krku nachodí desiatky kilometrov, aby ulovil krásne zábery prírody a krajiny, ktorú miluje. Fotograf a ochranár PAVOL VANDELIA pochádza zo Senice, no už 25 rokov žije vo Vrbovciach. Svoje fotografie zverejňuje na facebookovej stránke Fotopríbehy z našich krajov, ktorú sám založil a ktorá má vyše 6800 sledovateľov, okrem iného aj medzi rodákmi žijúcimi v zahraničí.
Kedy a ako ste sa dostali k fotografovaniu?
Fotografovanie sa stalo mojou záľubou už v detstve. Dostal som sa k nemu sám, keď som bol raz s otcom v obchode a padol mi do oka fotoaparát vo výklade. Veľmi som ho chcel kúpiť, ale neboli naň peniaze. Prvý fotoaparát, Olympus na kinofilm za 1400 korún, som si kúpil, keď som mal 13 rokov. To boli prvé začiatky, kedy som si sám nevedel založiť ani kinofilm, s tým mi pomohli vždy v predajni. Keď som ho vyfotil a dal si vyvolať fotky, hneď mi do fotoaparátu založili nový. Potom som netrpezlivo čakal na vyvolané fotografie– malo to svoje čaro, mágiu. Keď to porovnám s dneškom, tak sa občas tomu zasmejem. Vtedy človek nevedel, čo odfotí, či mu záber vyjde a výsledok videl až na vyvolanej fotografii. Dnes je každý fotograf, lebo má smartfón, ktorý vie urobiť kvalitné fotografie, a tu vidieť, ako sa doba posunula aj v tejto oblasti.
Kde ste čerpali informácie a ako ste sa zdokonaľovali? Máte aj svoje vzory?
Do môjho života sa dostali iné záľuby a asi na 10 rokov som s fotením prestal. K fotografovaniu som sa vrátil až v roku 2011, keď som si kúpil prvú zrkadlovku Nikon. Začal som si zisťovať, ako správne nastaviť jednotlivé hodnoty, kedy je ideálny čas na fotenie, atď. Učil som sa z literatúry pozeral videá, a hlavne skúšal a skúšal. Zdokonaľujem sa stále, lebo keď sa pozerám na niektoré moje fotografie spred 2-3 rokov, dnes by som ich urobil úplne inak. Ale tak to asi má byť, človek sa stále vyvíja. A kto ma inšpiroval? Určite rumunský fotograf VladDumitrescu a úžasný Karol Plicka.
Vašou doménou sa stala krajina a príroda…
Vrbovce a celý kopaničiarsky krajmi veľmi prirástol k srdcu. Je to hrdý kraj, ktorý sa zapísal do našich novodobých dejín tým, že sa v ňom položili základné kamene v boji za národné práva Slovákov. Celý tento kraj je pre mňa nekonečnou inšpiráciou. Lebo je to kraj slivkových samôt, strážený storočnými lipami, ktorý tvorí záhradu Bielych Karpát. Sú tu miesta, ktoré chcem, aby zostali ušetrené od návštevnosti, takže si niektoré lokality, kam chodím fotiť, nechávam len pre seba. Z tých turistických určite odporúčam vrchy Žalostiná, Pecková, Vesný vrch či Ostrý vrch. Na tieto miesta vedú aj turistické značky, treba však mať na pamäti, že kopanice ležia v CHKO Biele Karpaty, kde platí 2. stupeň ochrany, a sú tu aj miesta, kde je dokonca 4. stupeň ochrany. Sú to lokality, ktoré tvoria územia európskeho významu s výskytom vzácnych biotopov. Podľa toho sa treba v prírode správať. Samozrejme, fotím aj miesta, ktoré si nachádzam úplne náhodne, vtedy to má najväčšie čaro. Človek zostane prekvapený, čo všetko môže objaviť, a čuduje sa, ako je možné, že to roky prehliadal. Dosť často chodím fotiť aj na Moravu, ktorú mám prakticky cez kopec. Chodievam i na pešie túryv okolí Myjavy a Starej Turej. Cesty si vyberám náhodne, a tak vznikajú aj fotografie z nich. Občas sa vyberiem aj na potulky po Slovensku. Naposledy som bol v Muráni a zastavil som sa na Správe NP Muránska planina, aby som sa spýtal, čo by mi v kraji odporučili navštíviť a kam je zakázané chodiť. Hneď si viac vážia človeka z cudzieho kraja, ktorý príde do ich „revíru“ na návštevu. Toto by som odporučil každému.
Čo sa vám pri fotení nadlho vrylo do pamäti?
Fotografovanie krajiny a prírody je spleť zaujímavých zážitkov. No nie vždy sú tie zážitky pekné. Veľakrát sa mi napr. stalo, že som išiel fotografovať, a až na mieste som zistil, že som si nechal SD kartu doma. Ideálne počasie, svetelné podmienky a ja nemám pri sebe kartu! Veľa záberov mi už takto uniklo. Raz v zime, keď som išiel robiť zimné fotografie, som zapadol autom do priekopy a musel som ísť pešo 4 km po pomoc. Inokedy som vošiel do slivkového sadu a doštípali ma včielky – musel som vyhľadať lekársku pomoc a z fotenia nič nebolo.
Môj asi najväčší zážitok bol, keď sa mi podarilo prvýkrát vyfotiť rakúske Alpy a ich najvyšší vrch Schneeberg z rozhľadne na Poľane nad Myjavou a o pár dní to isté z Peckovej – vtedy som cez ďalekohľad rátal aj smreky na Schneebergu… Pekný zážitok som mal, keď som raz zverejnil fotografiu zimného východu slnka a jedno dievča mi napísalo, že tento východ slnka si pamätá, lebo vtedy sa jej narodili dvojičky a moja fotografia jej ich bude vždy pripomínať. Iná pani ma požiadala o fotku, ktorú som spravil na kopaniciach pri Polianke. Vraj odtiaľ pochádza jej otec, ktorý pred 50rokmi odišiel do USA a ona mu chce urobiť radosť obrazom jeho rodného kraja. Radosť mi urobilo, keď mi onkologická pacientka napísala, že moje fotky jej dodávajú energiu do boja s chorobou… Krásne zážitky sú pre mňa tie, keď doslova vidím a počujem, že príroda žije – vtáky, zvieratá, rastliny.
Snažíte sa svojou tvorbou odovzdať nejaké posolstvo?
Fotografiami sa snažím vyjadriť svoje pocity, dušu. Tak ako maliar maľuje svoje obrazy, tak sa ja snažím fotografovať a dať do fotografie kúsok seba. Chcem ľuďom ukázať krásu, ktorú nedokáže človek spraviť svojimi rukami. Chcem, aby si uvedomili, že náš kraj je najkrajší na svete a mali by sme si ho vážiť. Fotografia je jediná vec, kde sa dá zastaviť čas, ku ktorému sa môžeme kedykoľvek vrátiť a pripomenúť si danú chvíľu, ktorú sme v ten moment prežili.
Ste nielen fotografom prírody, ale aj jej ochrancom. Čo vás pri potulkách regiónom prekvapilo?
Práve vďaka fotografovaniu som sa zblížil s prírodou až natoľko, že som sa rozhodol stať sa ochranárom a dať si žiadosť aj za člena stráže prírody. Asi je to prirodzený vývoj človeka, ktorý sa zamiluje do prírodya čoraz viac si uvedomuje, že človek prírodu potrebuje, príroda však človeka nie. Príroda si poradí vždy sama a keď bude mať človeka dosť, poradí si aj s ním. Vidím preto, aká dôležitá je ochrana prírody a krajiny, ale aj environmentálna výchova. Krajina sa neustále mení, ľudia sa menia. Počas mojich potuliek prírodou sa mi už podarilo pomôcť aj viacerým zraneným zvieratám a vtákom, ktoré som zaviezol do záchrannej stanice. Tento rok som sa začal venovať aj ornitológii a rozoznávaniu vtáctva. Som v úžase z toho, čo všetko tu máme. Asi pred mesiacom sme s ochranármi boli pozrieť bobrie hrádze a popritom sme zazreli pri Senici orla. Neveril som vlastným očiam. Zaletený jedinec, pravdepodobne z Tematínskych vrchov Považského Inovca.Začiatkom apríla som zazrel na Lipovom vrchu sokola kobcovitého, ktorý je veľmi vzácny. V našom kraji nehniezdi, zrejme mal prestávku na ceste k Vršatským bralám, kde je jeho hniezdne teritórium. V poslednej dobe sa začal ukazovať na kopaniciach aj včelár lesný. Tovšetko sú pre mňa veľmi potešujúce zistenia.
Horšie je to však s ľuďmi. Spomínané Vršatské bralá v Bielych Karpatoch, kde hniezdi sokol sťahovaný, sú v najvyššom – 5. stupni ochrany, a je tu prísny zákaz vstupu každému. Dokonca aj ochranári tam chodia len na kontrolu. Napriek prísnemu zákazu vstupu však toto územie býva často navštevované. Verejnosť zákaz vyznačený značkami nerešpektuje, neprekáža jej ani upozornenie na fotopascu. Dokonca aj pokutu previnilec neraz zaplatí s úsmevom. Situácia v tomto chránenom území zašla až tak ďaleko, že ochranári museli proti takýmto arogantným „selfie“ návštevníkom natiahnuť okolo tohto územia elektrický oplotok…
Foto: archív PV
