Veronika zo Švajčiarska odkazuje: Stačilo by použiť zdravý sedliacky rozum…
Pre Veroniku (25) z Malaciek sa pred troma rokmi stalo druhým domovom vysnívané Švajčiarsko. Cesta za snom však často býva dlhá a náročná, a inak tomu nebolo ani v jej prípade.
„Zo Slovenska som odišla hneď po úspešnom ukončení štúdia na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Bratislave,“ spomína Veronika. Keďže už od malička mala veľmi blízko k deťom, rozhodla sa spojiť príjemné a užitočným, a vyskúšať aupair program. „V agentúre mi pomohli nájsť overenú rodinku, no Švajčiarsko mi zamietli kvôli nedostatočnej znalosti nemeckého alebo iného úradného jazyka, keďže vo Švajčiarsku ich je viac. Moja prvá cesta tak viedla do Anglicka…“ Veronika sa zdokonalila v angličtine, získala nové skúsenosti s deťmi, a spoznala nových ľudí, inú kultúru a zvyky. Po roku aj pol sa vrátila na Slovensko a zamestnala sa v súkromnej anglickej škôlke v Malackách. „Dni v materskej škole boli plné veselých príhod, detský smiech občas striedal plač, ale prácu učiteľky som milovala. Stále ma to však ťahalo do zahraničia. S anglickou rodinou z aupair programu sme zostali v kontakte a po roku som sa vrátila naspäť k nim,“ prezrádza Veronika. Svoju druhú cestu do Anglicka dnes vníma ako únik, alebo hľadanie tej správnej cesty za svojím snom. Vidina väčšieho zárobku, krásna príroda a jej priebojná povaha spolu s tvrdohlavosťou ju po pol roku nakopli k ďalšiemu dôležitému kroku. „Tentoraz som skúsila šťastie bez agentúry a nezastavila ma ani neznalosť nemeckého jazyka. Chcela som pokračovať v práci s deťmi, tak som rozposlala životopis niekoľkým anglickým rodinám žijúcim vo Švajčiarsku. Nasledovalo pár pohovorov cez Skype a o pár dní som už podpisovala pracovnú zmluvu. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo a za necelé tri týždne som sa lúčila s Anglickom,“ konštatuje Veronika.
Rozbieha spoluprácu s agentúrami aj školami
Vo Švajčiarsku začínala v nádhernom a obľúbenom meste Luzern, neskôr sa presťahovala priamo do Zürichu. Dnes žije v kantóne Zug, v malom meste Baar. „Neviem, čím to je, ale od začiatku mám šťastie na spokojných rodičov, ktorí dokážu moju prácu s ich ratolesťami až nadštandardne oceniť,“ priznáva Veronika. „Veľmi rýchlo sa mi nazbierali skvelé referencie. Zo začiatku som prijala takmer každú ponuku, no dnes si môžem vyberať a určovať podmienky ja.“ Dôležitým bodom na ceste k úspechu v zahraničí je podľa sympatickej Malačanky zdravé sebavedomie a odhodlanie bojovať za svoje ciele. Vďaka tomu Veronika nemá núdzu o prácu a za tri roky si v tejto profesii vybudovala medzi rodičmi celkom vysoký status „nanny“. „Podarilo sa mi získať aj veľmi zaujímavé kontakty. V tejto oblasti sa pohybujem už niekoľko rokov, mám dostatok skúseností, tipy a rady, ktoré by som chcela odovzdať aj ostatným dievčatám, ktoré láka zahraničie a práca s deťmi. Pomaly rozbieham svoje spolupráce s Aupair/Nanny agentúrami. O aupair po celej Európe a tiež skúsené nanny vo Švajčiarsku je stále veľký záujem. Vzhľadom na aktuálnu situáciu vo svete, spájanú s koronavírusom, je však, pochopiteľne, menej záujemcov. A ja teda využívam príležitosť a intenzívne pracujeme na tomto projekte. Budúci rok plánujem rozbehnúť prednášky na pedagogických stredných školách na Slovensku aj v Česku,“ načrtáva svoje plány Veronika.
Trocha iná oslava, zrušený hokej…
Čo ju v súčasnosti najviac trápi, je odlúčenie od rodiny a kamarátov, ktoré má na svedomí koronakríza. „Aj oslavu svojich 25-tych narodenín v apríli som si predstavovala inak. Namiesto veľkej párty s kamarátmi sme si vymysleli aspoň malú online video párty. Symbolicky sme si pripili, pokecali – aspoň nám na druhý deň nebolo zle,“ s trochu trpkým úsmevom konštatuje Veronika. Ona aj jej rodičia sú veľkými hokejovými fanúšikmi, na Vianoce ich preto potešila lístkami na Majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré sa mali konať vo Švajčiarsku. „Naplánovala som pre nich 5-dňový výlet, ktorý sme však museli zrušiť. V máji som sa tešila na svadbu mojej veľmi dobrej kamarátky. Skúška svadobných šiat s nevestou, výber šiat pre družičky a nabitý program však nakoniec vystriedal každodenný kolobeh v práci s deťmi a príprava na rozbiehajúci sa projekt,“ prezrádza Veronika.
Rozhodla sa pomôcť aspoň na diaľku
Čo šikovnú Záhoráčku mrzí v súvislosti so Slovenskom, je bláznovstvo okolo povinnej karantény. „Rozumiem, že určité opatrenia sú v tejto situácii nevyhnutné, ale som zásadne proti povinnosti absolvovať karanténu. Na vstup do Švajčiarska nepotrebujeme ani test, žiadna karanténa, nikto tu ľudí nesleduje. Ja osobne nemám žiadny vážny dôvod na cestovanie domov v tomto čase, a úprimne, ani som zo začiatku situáciu vôbec nesledovala. V posledných týždňoch však počúvam príbehy známych a kamarátov, ktorí už mesiace nevideli rodinu, deti, partnerov. Dokonca chorých rodičov či starých rodičov, ktorí ich teraz najviac potrebujú. A to nie je spravodlivé,“ zdôrazňuje Veronika. A práve toto ju viedlo k tomu, aby sa snažila pomôcť krajanom aspoň na diaľku a podporiť tých, ktorí zostali cez víkend na hraniciach. „V piatok večer som celú situáciu sledovala na sociálnej sieti. Inšpirovala ma Záhoráčka Anna, ktorá zhodou okolností so svojou rodinou tiež žije vo Švajčiarsku. Neskoro večer zabezpečila pre ľudí na hraniciach dovoz jedla a pitia. A tak to celé odštartovala,“ vysvetľuje Veronika. Jej akčná povaha v kombinácii s potrebou pomáhať a nespokojnosťou s aktuálnou situáciou spôsobili, že začala okamžite konať. „Dlho do noci som obvolávala pekárne v Bratislave a okolí, ale na veľkú objednávku bolo už príliš neskoro. Našťastie sa mi podarilo kontaktovať i-potraviny.sk. Kúpila som základné potraviny a pitie, a vybavila rýchle doručenie na hranice. Ľudia boli neuveriteľne vďační. Poobede nákup objednala ďalšia pani a veľa ľudí prinieslo na hranice občerstvenie aj osobne. Je to naozaj úžasné, keď sa ľudia spoja, držia spolu a navzájom si v takýchto situáciách pomáhajú,“ zdôrazňuje Veronika.
Keď vláda nespája, ale rozdeľuje
Záhoráčka žijúca vo Švajčiarsku je však presvedčená, že to, čo niektorých spája, iných rozdeľuje: „Naša krajina sa teraz delí na domácich Slovákov a Slovákov žijúcich v zahraničí. Internet je plný nadávok a nenávistných komentárov proti Slovákom, ktorí chcú po dlhých mesiacoch konečne vidieť svoje rodiny na Slovensku. Sú to tisícky rôznych životných príbehov ľudí za hranicami, o ktorých nikto nič nevie, no všetci ich odsudzujú. Príbehy ľudí, ktorí niečo pre život v cudzine obetovali.“ Veronika pripomína, že človek, ktorý si život v zahraničí nevyskúšal, tieto problémy len ťažko pochopí. A smutné je, keď namiesto snahy o porozumenie medzi ľuďmi prevláda hnev. „Ľudia majú strach, pretože médiá im podsúvajú iba nafúknuté a skreslené informácie. Vláda svojimi nelogickými rozhodnutiami a tvrdeniami rozdeľuje národ. Vnímam to tak, že pre väčšinu domácich Slovákov sme veľkým ohrozením, a z toho, čo vidia v médiách, sa domnievajú, že nechceme rešpektovať podmienky. Je ale naozaj ťažké zmieriť sa s tým, že vlastná krajina už niekoľko mesiacov bráni mnohým rodinám byť spolu. Štrnásť dní dovolenky si každý vie predstaviť aj inak, než zatvorený doma pod kontrolou. My zo zahraničia vyjadrujeme nesúhlas s povinnou karanténou, pretože máme možnosť vidieť, ako to reálne funguje v iných krajinách.“ Veronika zdôrazňuje, že situácia sa dá riešiť aj inak, a pritom rovnako zodpovedne. „My predsa nechceme ohrozovať naše rodiny. Žiadame len o jednoduchšie riešenie, ktoré by pomohlo nám všetkým. Stačilo by iba použiť zdravý sedliacky rozum. Verím, že ľudia by boli pokojnejší, a namiesto slovných útokov a nadávok by sa navzájom podporili…“
