Záhoráci zo Švajčiarska pomáhali krajanom aj na diaľku

Dlhé čakanie na hraniciach, väčšinou o hlade a smäde. Aj takto vyzeral v uplynulých týždňoch návrat našich rodákov zo zahraničia. Kým ich autobusom rozviezli do štátnych karanténnych zariadení, v spoločnom stane strávili celé hodiny. Mnohí boli na situáciu nepripravení. Našťastie sa však našli ľudia, ktorí sa im snažili pomôcť. A problémom nebola ani diaľka.

Záhoráci žijúci vo Švajčiarsku pravidelne sledujú situáciu na Slovensku a z diania na hraniciach a z prístupu našej krajiny k repatriantom zostali priam šokovaní. Napriek stovkám kilometrov, ktoré ich od domoviny delia, napli svoje sily a urobili to, čo pre svojich ľudí neurobila vlastná krajina. Anna (43), ktorá pochádza zo Senice, našla v blízkosti hraníc podniky ochotné doviezť repatriantom občerstvenie. Zabezpečila pre nich pizzu a nealkoholické nápoje, pričom všetko platila z vlastného vrecka. Za každým takýmto dobrodincom sa skrýva nejaký príbeh. Anna veľa o sebe prezrádzať nechcela, no aj to málo, čo sme sa dozvedeli, nás zaujalo.

Drieť viac ako domáci

S manželom a synom žije vo Švajčiarsku už osem rokov. „Keď som dostala ponuku pracovať v mojej profesii, ani som nezaváhala. Firma, ktorá ma oslovila, spolupracovala so slovenskou firmou, a chceli mať slovensky hovoriaceho pracovníka kvôli rýchlejšej komunikácii  a vybavovaniu objednávok práve zo Slovenska,“ prezrádza Anna, ktorej pracovnou náplňou bolo venovať sa importu zo slovenských a českých firiem. Požiadavky na výrobky boli špecificky iné pre slovenský trh, a tak sa musela veľa vzdelávať a tiež naučiť sa inak myslieť. „Vo Švajčiarsku som začala vnímať význam kvality pred kvantitou. Neskôr som dostávala šance na osobný rozvoj a pracovala na projektoch samostatne. Učila som sa za pochodu. Nie vždy som to mala ľahké, pretože ako cudzinec musíte ukázať, že ste naozaj lepší ako domáci,“ vysvetľuje. Do práce prichádzala ráno na 7. hodinu a odchádzala najskôr o 17. h. Boli dni, kedy pracovala aj do ôsmej večer. „Moja cesta určite nebola vystlaná ružami. Žiť medzi chladnými Švajčiarmi bolo niekedy ťažké, až neznesiteľné,“ pripomína.

Po 10 rokoch sa chceli vrátiť

Firma, v ktorej začínala, ju síce všetko naučila, no necítila sa v nej šťastná. Po jednom veľkom projekte ju však oslovila spoločnosť, s ktorou spolupracovala, a ponúkla jej miesto technického pracovníka. Podmienkou bolo presťahovať sa stovku kilometrov od vtedajšieho bydliska. Najskôr odmietla, no po rozhovore s budúcim nadriadeným nakoniec prikývla. Celá rodina sa tak musela sťahovať. Manžel a syn dali výpovede a začali si hľadať prácu v celkom inom regióne. „Za každým mojím úspechom bola akási obeta,“ priznáva Anna. Dnes má vysnenú prácu, o akej si kedysi myslela, že ani neexistuje. „Vynikajúce pracovné podmienky a veľa príjemných Švajčiarov okolo seba. A to som bola celé roky presvedčená, že sú len chladní a arogantní,“ konštatuje. Keďže práca tvorí väčšinu jej dňa, považuje za dôležité, aby sa tam cítila dobre. S manželom bola rozhodnutá pobudnúť vo Švajčiarsku 10 rokov a vrátiť sa natrvalo na Slovensko. Ešte v produktívnom veku priniesť to, čo sa v zahraničí naučila. Jej plán sa však pomaly začal rozpadať.

„Táto pandémia nám otvára oči a zatvára dvere pred Slovenskom,“ hovorí otvorene. Neznamená to však, že jej rodná krajina nechýba. Práve naopak. „Je to náš domov, asi preto sa tam pravidelne vraciame. Žiaľ, to pochopí iba ten, čo si prácu a život v cudzine vyskúša na vlastnej koži,“ konštatuje Anna. Švajčiarsko ju naučilo zodpovednosti, presnosti a tvrdej práci. Krajina helvétskeho kríža však nie je pre každého. „Máme tu síce všetko, krásne bývanie s veľkou terasou a výhľadom na hory, veľa hríbov či susedu, ktorá nám každý víkend upečie koláč. Dá sa povedať, že všetko, a zároveň nič. Preto žijete stále dva životy, jeden na Slovensku, a jeden v krajine, kde práve pôsobíte,“ zdôrazňuje Anna.

Pribuchnuté dvere na rodné Slovensko

Anna prišla spolu s rodinou domov naposledy koncom februára na voľby. Keď sa však dozvedela, že je otec trpí vážnou chorobou, sľúbila mu, že bude jazdiť každý víkend, hoci sú to tisícky kilometrov. Svoj sľub nakoniec splniť nemohla. Chápala, že by mohla ohrozovať aj jeho zdravie, a preto s ním bola len v telefonickom spojení. Keď sa však situácia s pandémiou neupokojovala a stav otca sa zhoršil, hľadala možnosti, ako prekročiť hranice. Cítila sa bezmocne a celé dni preplakala. Jej zamestnávateľ všetko pochopil a dal jej mimoriadne voľno. „Obtelefonovala som ambasády, úrady. Keď som konečne dostala prvú odpoveď na desiatky mailov, cítila som nádej. Rýchlo som zháňala kliniku, ktorá ma otestuje. Keď mi po 24 hodinách prišiel negatívny výsledok, sadla som do auta a vyrazila na Slovensko. Výnimku dostala na mail počas cesty. Bežne cestuje 10 hodín, tentoraz musela robiť transfer len cez Rakúsko, v aute tak bez prestávky sedela 12 hodín.

„Na hranici v Hohenau hneď na mňa skríkol príslušník vojenskej správy, že cez túto hranicu ísť nemôžem, a aj tak pôjdem do štátnej karantény. Našťastie policajt, starší a skúsenejší človek, ma vypočul a uznal môj Covid-test aj výnimku na túto hranicu, najbližšiu k môjmu bydlisku. Na Slovensku som strávila s chorým otcom 3 týždne. Moja rodina a moja práca ma ale stále čakali v zahraničí, preto som sa musela vrátiť. Túžim len po tom, aby sme sa mohli ešte vidieť všetci spolu. Aby aj môj syn vídal svojho deda,“ hovorí. V takejto situácii by bola s rodinou na Slovensku každý víkend, no nedá sa: „Kamarátka mi volala, že mám šťastie, že som dostala výnimku v priebehu dvoch dní. Jej švagrovi došla až po pohrebe jeho otca…“

Sme vaše rodiny, susedia a známi…

Anna pripomína, že tisícky ľudí majú dôvody, prečo chcú navštíviť Slovensko aspoň na víkend. Dôvody, ako sú malé deti, ktoré ich prosia s plačom v telefónoch, ženy pracujúcich mužov, ktoré to už nezvládajú psychicky. Sú to ľudia, ktorí chcú vidieť svojich rodičov či starých rodičov. „Myslím, že pandémia spojila ľudí za hranicami, no rozdeľuje Slovákov ako národ. Je veľmi smutné a neprofesionálne, ako vláda reagovala a ako sa premiér na adresy Slovákov pracujúcich v zahraničí vyjadroval. Prekvapuje nás aj strach našich spoluobčanov. Nikdy by sme neriskovali, že by sme išli na Slovensko nakazení k tím, ktorých máme úprimne radi. My nie sme repatrianti, čo sa chcú vrátiť do vlasti a zostať. Nie sme pendleri, čo môžu cestovať pravidelne domov. My sme Slováci pracujúci v zahraničí. Sme vaše rodiny, vaši kamaráti, susedia a známi,“ zdôrazňuje Anna. A dodáva: „Sme zodpovední, preto sme doteraz nijako neprotestovali a čakali. Tam, kde žijeme, sme pandémiu nepocítili. Pandémiu cítime iba tým, že hranice sú pre Slovákov s trvalým pobytom na Slovensku zatvorené. Preto podporujeme všetkých, ktorí bojujú aj za nás, snažíme sa im situáciu uľahčiť a pomôcť im, ako sa len dá.“