Záhoráci na vrchole päťtisícovky v Gruzínsku
Piatkové popoludnie na bratislavskej vlakovej stanici. Tety za okienkami súkajú lístky, bufetári varia párky či kávu, tucty ľudí sa na víkend presúvajú domov. Turisti z Lozorna však naberajú smer Gruzínsko. Menovite Samo, Roman, Ľuboš a Dano. Tešíme sa ako malé deti, a to ešte netušíme, že slovenská výprava v gruzínskych horách pôjde podľa hollywoodskeho scenára. Poďme však pekne poporiadku.
Neskoré poobedie, Budapešť. Hľadám peňaženku, Roman dobrý bufet. Obaja sme našli. Pred presunom na letisko ešte stíhame krátky špacír po nábreží Dunaja, prehliadku parlamentu, ale v myšlienkach už držíme čakany. Na letisku rozširujeme výpravu o Peťa a Eriku, a sadáme do lietadla. Je skoré ráno a my sme konečne v Gruzínsku. Oči zalepené, vlasy strapaté, ale na tvári úsmev. Sadáme do taxíkov a z Kutajsi mierime do banského mestečka Chiatura, bohatého na lanovky, ktoré miestni používajú na presun. A zadarmo. Pamätajú ešte Stalina, ale fungujú bez chyby. Holt, baľšaja technika… Prázdne žalúdky poteší miestna gastronómia a posúvame sa ďalej.
Vydarený výstup
Sme v Tbilisi. Taxíky meníme za moršutky, lacné miestne autobusy. Čas beží rýchlo a ani nevieme ako, ocitáme sa v dedinke Stepansmide s ostatnými členmi expedície. Pridávajú sa Lojzo, Milo, druhá Erika a druhý Peťo. Z penziónu vidíme náš zajtrajší cieľ – Kazbek. 5047 metrov vysoký, na vrchole biela čapica. Pri večeri si ešte dávame posledné pokyny a dohadujeme rannú prepravu s miestnymi. Potom nasleduje malý nákup a spánok. Zajtra ideme na to. Ráno si dávame raňajky a kávu. Všetci sme pripravení. Sadáme do áut a vezieme sa do výšky 2200 m, kde na nás čakajú dva kone. Tie nám vynášajú horolezecký materiál do výšky 3700 m. V neskorých poobedných hodinách, po prejdení skalných útvarov cez riečiská z roztopených ľadovcov a prekrásnych výhľadoch na gruzínsku prírodu nás všetky veci čakajú pred ubytovňou. Dávame si ľahký oddych a prípravu na ranný výstup. Zopár nedočkavcov neodolá a šliapne si k neďalekému kostolíku. O pol tretej ráno sa preventívne prefackám a cítim veľké vzrušenie. Na chrbát batoh, na hlavu čelovku, a poď ho hľadať chodník. Pomaly sa rozvidnieva a fúka severák. Cez obrovské trhliny sa blížime k ľadovcu. Na nohách mačky, v termoske ešte teplý čaj a v hlave myšlienka na vrchol. Je jedenásť hodín a dosiahli sme vytúžený cieľ. „Sme tu!,“ povie nadšene Lojzo. Je pekne jasno, no pocitová teplota je vďaka silnému vetru pekne štipľavá. Zopár vrcholových fotiek odnáša Katkin mobil. Končí v ľadovom poli. „Ďalší dobrovoľný fotograf?,“ ozve sa zozadu. Zostupujeme a s ľadovcom sa lúčime prekrásnymi výhľadmi. O pár hodín nás už večera a čaj ukladajú do spacákov.
Fotka, ktorá nestála za to
Ráno po rozvodnenom ľadovci zostupujeme k historickému kostolíku. Sú tu davy ľudí, ruská svadba. Niet divu, sme len pár kilometrov od ruských hraníc, časť trasy dokonca absolvujeme po ruskom území. V prvej krčme oslavujeme vrchol a pri gruzínskej večeri zajedáme tímový úspech. Dlho nevydržíme, únava nás posiela skoro do postelí. Vyspaní do ružova na odporúčanie miestnych odchádzame na výlet do údolia minerálnych prameňov. Čaká nás tu krásna príroda a minerálne pramene s mrazivou železitou vodou. Ďalší deň si užívame hlavné mesto. Kostoly, námestia plné príjemných ľudí a svojská atmosféra, tak by sa dalo stručne charakterizovať. My, skôr narodení, sme oprášili aj ruštinu. „Urob mi fotku, ako skáčem,“ hovorím, podávajúc telefón Peťovi do ruky. Skočil som, a už som sa nepostavil. Noha zlomená, treba volať sanitku. „Tak ty vyšliapneš päťtisícovku, a nohu si zlomíš v meste,“ krúti hlavou Erika. Cesta sanitkou cez Tbilisi je pre mňa zážitok navyše. Posledný deň pred odletom navštevujeme ešte rodisko Stalina, dedinku Gori. T sa rozdeľujeme a tým sa končí naša púť. Bilancia? Zlomená noha, stratený mobil, ale hlavne úspešná výprava celého tímu až na vysnívaný Kazbek….
Daniel Bartalský
