Connect with us

Vajnory fotoobjektívom nášho rodáka

Rozhovor

Vajnory fotoobjektívom nášho rodáka

Vajnory fotoobjektívom nášho rodáka

Bratislavská mestská časť Vajnory má jedinečný kolorit, ktorý cez objektív fotoaparátu  zachytil Anton Jakubáč. Koncom augusta uzrela svetlo sveta kniha plná jeho reportážnych fotografií mapujúcich život miestnej komunity v rokoch 2003 až 2015. Čitateľov Záhoráka iste poteší,  že tento skvelý fotograf je naším rodákom.  „V súčasnosti už síce na Záhorí nežijem, no stále mi v žilách koluje záhorácka krv,“ tvrdí A. Jakubáč.  V nasledujúcom rozhovore si zaspomínal na roky prežité na rodnom Záhorí aj na začiatky svojej fotografickej vášne.

Pochádzate z Petrovej Vsi. Ako si pamätáte na svoje detstvo?  

V januári 1931 som sa narodil v poradí tretí. Bol som však prvým dieťaťom narodeným z druhého manželstva.  Dostal som meno Anton.  Otcova manželka z prvého manželstva zanechala dvoch chlapcov –  mojich starších bratov. Zomrela na v dedine častú chorobu, tzv. suchú nemoc. Medzi súrodencami sa u nás často vyskytovali rôzne spory. Keď sme ich nevedeli vyriešiť medzi sebou, zasiahol otec tradičným spôsobom – remeňom. Pokiaľ však niekoho z nás ohrozovali iní chlapci, spojili sme sa a nášho súrodenca sme dokázali vždy ubrániť. Nepríjemný pocit nástupu do prvého ročníka základnej školy som ľahko prekonal vďaka výbornej pani učiteľke, ktorá vedela nielen upokojiť, ale i pohladiť. Ďalšie 4 roky základnej školy prebiehali tak, že jeden učiteľ učil v jednej triede spolu druhý a tretí ročník a takisto to platilo aj pre štvrtý a piaty ročník. Ráno pred vstupom do triedy učiteľ preskúmal všetkým žiakom čistotu rúk, krku a uší. Po ukončení základnej  školy som prestúpil do meštianskej školy v Gbeloch.  Keďže v tej dobe nebolo autobusové spojenie, chodili sme do školy poľnou cestou peši. Bola to skratka oproti oficiálnej ceste. I tak cesta do školy a späť, ktorú sme prešli peši, bola dlhá asi 8 km. Na dlhej ceste sme sa stretli viacerí a rozprávali sme si  neuveriteľné príhody.  Počas dochádzky do základnej školy som prežil situácie, ktoré  mali politické pozadie. Bolo to napríklad úmrtie prezidenta T. G. Masaryka, rozpad ČSR, vznik Slovenského štátu, vojna, či vznik ČSSR. Ako deti sme vítali hlásené poplachy „nepriateľských“ lietadiel,  pretože po vyhlásení poplachu končilo vyučovanie a my, žiaci, sme mohli  pozorovať  veľké bombardovacie lietadlá, ako okolo nich krúžia malé stíhačky zanechávajúce na oblohe  bielu stopu.

V meštianskej škole v Gbeloch ste patrili k šikovným žiakom…

Na rodičovskom združení triedny učiteľ otcovi oznámil, že mám na viac, a odporučil mu, aby som prestúpil na gymnázium. Otec zistil, že najlepšie podmienky vrátane tých finančných poskytovalo gymnázium v Šaštíne. Pobyt vo Výchovnom ústave saleziánov v Šaštíne by som charakterizoval slovami štúdium, upratovanie, šport, nácvik na hudobnom nástroji, prechádzka, modlitba, oddych a poslušnosť. S blížiacim sa frontom boli žiaci prepustení domov a ústav bol prerušený. Vtedy som sa rozhodol, že gymnázium s maturitou ukončím na Štátnom gymnáziu v Trnave. Tu som mal možnosť stretnúť záujemcov o rádiotechniku a šport. Podmienkou na získanie ubytovania na internáte študentov, hlásiacich sa na vysokú školu, bolo absolvovať brigády na niektorej mládežníckej stavbe. Ja som bol raz na Priehrade mládeže a dvakrát na poľnohospodárskom družstve v okrese Nové Mesto nad Váhom. Využil som i možnosť platených brigád v prístave, pri rozvoze zeleniny, v PKO a v iných organizáciách.

Prihlásili ste sa na elektrotechnickú fakultu v Bratislave, odbor prenos informácií po drôtoch.   

Bol to môj vysnívaný odbor. Chcel som sa podieľať na výstavbe telekomunikačnej siete miestnej, národnej i medzinárodnej, ktorá bude schopná preniesť informácie z jedného miesta zemegule na iné ľubovoľné miesto. Môže sa to dosiahnuť len vtedy, ak krajiny budujúce svoju sieť dodržia odporúčania, ktoré stanovuje svetová organizácia „CCITT“, sídliaca vo Švajčiarsku. Na Slovensku bola touto úlohou poverená organizácia rezortu spojov, a to Montážny podnik spojov Bratislava. Mal som to šťastie, že som sa podieľal na riešení týchto úloh takmer od vzniku tohto podniku až do môjho odchodu do dôchodku.

Vašou veľkou vášňou sa popri profesii stalo aj fotografovanie.

Odmalička ma zaujímali malé zázračné škatuľky, majúce na prednej strane sklíčko a na boku  malú páčku. Bol to fotoaparát pre začiatočníkov. Šetril som si všetky prostriedky na zakúpenie fotoaparátu, vývojky, ustaľovača a žiarovky červenej farby. S radosťou som upratal starú miestnosť pre tmavú komoru. Pri dodržiavaní odporučenej teploty vývojky, ustaľovača, času a tmy bola kvalita vyvolaných filmov takmer istá. Pri vložení fotopapiera do nádoby s vývojkou som pozoroval zmeny na papieri. Najprv sa objavili tmavé fľaky, ktoré sa menili na obrysy fotografovaného objektu. Od vzrušenia som ďalej nečakal. Vybral som papierik z nádoby vývojky bez ustaľovača a išiel som ukázať celému svetu, čo som dokázal!  Na dvore celý svet nebol, bola tam len mama, ktorá mi ho po prezretí vrátila celý čierny. Po vytriezvení som chyby napravil a ďalšie vyvolávanie už bolo úspešné. Druhú radosť som pocítil, keď som asi po 25 rokoch u sestier našiel moje prvé úspešne vyvolané fotografie. Z naivného neskúseného amatéra sa postupne stal skúsený fotograf, ochotný pomáhať aj iným záujemcom. Postupným zdokonaľovaním sa moje fotografie začali objavovať v časopisoch a na výstavách. Koncom minulého storočia začali prichádzať reklamy o zázračných fotoaparátoch, ktoré stlačením spúšte premietnu na zadnej strane prístroja fotografovaný objekt vo farbe a ešte ho umožnia  zväčšovať, zmenšovať, obracať, prípadne inak upravovať. Ja som začal pracovať s digitálnym fotoaparátom okolo roku 2000.

Už dlhé roky žijete vo Vajnoroch. A fotoaparát sa tu stal vaším nerozlučným spoločníkom…  

Po dohode s Miestnym úradom som začal dokumentovať dianie v mestskej časti Vajnory. Postupom času sa stávali zaujímavými aj staršie fotografie. Môj archív sa napĺňal a o fotografie bol záujem. Spoluprácou so synom Petrom a výberom vzácnych fotografií vznikla myšlienka zostaviť publikáciu, ktorá by mapovala život vo Vajnoroch v rokoch 2003-2015. Po dlhej a náročnej práci nad knihou sa napokon z myšlienky stala skutočnosť. Kniha bola uvedená do života 26. augusta za účasti početnej verejnosti. Nesie názov „Mozaika Vajnôr vo fotografii 2003-2015“ a k dispozícii je na vajnorskej radnici.

 

Čítajte ďalej
Tiež sa Vám môže páčiť…

Viac v téme Rozhovor

To Top