Connect with us

Jana Larsson, rodáčka z Dojča: Aj veľký dážď sa začína jednou kvapkou…

Rozhovor

Jana Larsson, rodáčka z Dojča: Aj veľký dážď sa začína jednou kvapkou…

Jana Larsson, rodáčka z Dojča: Aj veľký dážď sa začína jednou kvapkou…

V senickom  vydavateľstve Le-Mimi vyšla uprostred leta rozprávková knižka Lemi a Mimi hľadajú mamu. Príbeh napísala Jana  Larsson, rodáčka z Dojča, ktorej osud prichystal zaujímavý životný príbeh. Po štúdiách ju postupne život odnášal ďalej od Slovenska. Najprv do Čiech, potom do Belgicka a napokon až Švédska, kde dnes žije v malom prímorskom mestečku Stenungsund, neďaleko druhého najväčšieho švédskeho mesta Göteborg.

 Plánovali ste žiť v zahraničí?

Nie vedome, ale vždy ma to ťahalo do sveta. Švédsko však nikdy nebola moja cieľová destinácia. No ako sa hovorí, láska i hory prenáša… Niekto verí v osud, iní veria, že každý si je strojcom vlastného šťastia. Ja verím, že stretnutie s mojím manželom bola kombinácia oboch. Obaja sme prišli do Prahy za prácou, stretli sme sa pri podpise pracovnej zmluvy pre rovnakú spoločnosť. Trvalo síce niekoľko mesiacov, než sa veci vyvinuli, ale dnes sme spolu už 11 rokov a vychovávame úžasné dcérky Sofie a Júliu. Dodnes sa musím smiať, ako nado mnou mamka zalamovala rukami, že som sa jej doma nepozerala do hrncov dostatočne náruživo, aby som sa podučila kuchárskemu umeniu. Aby som náhodou nezostala na ocot! Vždy som jej argumentovala, že si nájdem muža, čo bude variť pre mňa! To som ešte netušila, koľko pravdy sa skrývalo v mojej predpovedi. Môj manžel vie totiž nielen úžasne variť, ale je mi veľkou oporou vo všetkom, čo robím.
Ako ste sa dostali k písaniu? 
Opäť tak trochu náhodou. Vo firme, pre ktorú som v Prahe pracovala 10 rokov, som prešla rôznymi pozíciami. Po návrate z materskej mi bola ponúknutá pozícia editorky firemného magazínu. Bola to veľká výzva, pretože časopis bol vydávaný v angličtine a vo firme pracovalo 1300 zamestnancov z celého sveta. Bola to však tá najlepšia práca, akú som kedy mala. Práca s textami, rozhovory, písanie článkov, voľba témy a obsahu každého vydania  ma naozaj bavili.
Keď sa nám v Prahe narodila druhá dcéra,  rozhodli sme sa, že je čas presťahovať sa. Manžel má veľkú rodinu vo Švédsku a táto krajina bola vždy možnosťou, ktorú sme chceli vyskúšať. Takže voľba padla na Švédsko. Domov na Záhorie som chodila tak často, ako to bolo možné, aby si babka mohla vychutnať vnúčatká a ujovia svoje netere. Zároveň bolo pre mňa dôležité navštíviť i tri drahé kamarátky, ktoré má sprevádzajú životom už veľa rokov. Jednou z nich je i Miriama Hurban Šebestová , ktorú som s obdivom sledovala, ako so svojimi spoločníčkami Lenkou Belišovou a Miškou Šebestovou rozbiehali malé vydavateľstvo. Mám skutočne hlboký rešpekt pred ľuďmi, ktorí si idú za svojím snom a neboja sa riskovať. Špeciálne ma zaujal ich detský pamätníček a hlavne krásne ilustrácie od Julianky Hamajdákovej.

Ja som sama ako malé dievča zbožňovala čítať. A myslím si, že každý rodič sa snaží preniesť to pekné zo svojho detstva i na svojich potomkov. My svojim dcérkam čítame každý večer pred spaním. Manžel po švédsky, ja po slovensky. Knihy sú pre mňa univerzálnym nástrojom pre vzdelávanie, ale i pre rozvoj fantázie, kreativity, schopnosti vcítiť sa do príbehu inej osoby. Zároveň sú to cenné momenty, ktoré si užívam s deťmi.
V Švédsku sú knižnice vnímané ako odraz vyspelosti spoločnosti. Deťom sa číta často, či už v školách alebo doma. Takže i ja pravidelne prechádzam procesom výberu kníh v kníhkupectve alebo v knižnici. Tým si človek vycibrí dobré oko a prehľad. Niektoré knihy ma prekvapili zlou kvalitou textu, aj na Slovensku mi chýba väčší výber kníh pre deti, ktoré ešte nevedia čítať a čítajú im rodičia. Deti v tomto veku už potrebujú nejaký ucelený príbeh, ktorý ich zaujme, text však musí byť relatívne krátky, nie na niekoľko strán. A stále sú dôležité obrázky. V tejto kategórii majú v Švédsku veľký výber. Tu som sa však stretla s inou výzvou. Keďže som zo začiatku nevedela po švédsky, vyberala som knihy hlavne podľa ilustrácií. Prekvapilo ma, že veľa kníh malo smutné ilustrácie, ktoré by mňa ako dieťa nezaujali. Pre mňa musia obrázky dýchať teplom, farbami, fantáziou a radosťou. A presne tieto podmienky spĺňali obrázky Juliany Hamajdákovej. Krásne postavičky z pamätníčka ma inšpirovali napísať príbeh pre deti a dievčatá z Lemimi súhlasili. Otázka bola o čom… Z práce, kde som veľa pracovala s otázkami zdravia a bezpečnosti, sa ku mne dostávali zaujímavé dokumenty o klimatických zmenách. Intenzita tejto témy sa stále stupňuje, takže i odtiaľ je veľa signálov, že sa ozaj  niečo deje a že treba veľa vecí zmeniť. Začala som s malým prieskumom, čo to vlastne víla a škriatok je. Vo všeobecnej definícii sú víly a škriatkovia bytosti žijúce v harmónii s prírodou, resp. ich úlohou je ochraňovať prírodu. Všetko následne do seba zapadlo a zrodil sa nápad napísať príbeh na tému Matka Príroda.
Ide o vašu prvotinu. Budete v tvorbe pokračovať? 
Ak sa bude knižke dariť, veľmi rada budem pokračovať v písaní ďalších dobrodružstiev Lemiho  a Mimi, pretože mám veľa nápadov. Chcem písať knihy, ktoré potešia deti i rodičov a zároveň budú mať dôležité posolstvo. Dúfam, že celá edícia Matka Príroda môže zviditeľniť otázky ochrany prírody a jej dôležitosť. Hoci je to len detská knižka, chcem sa s tým, čo mi bolo dané do vienka, podieľať na zmene, ktorá je nevyhnutná. Verím, že aj veľký dážď sa začína jednou kvapkou. Ak sa tieto knihy môžu stať tou jednou kvapkou, budem spokojná.
Prečo kniha pre deti?
S príchodom detí sa zmení váš pohľad na svet. Podobne to cíti veľa rodičov. Moje deti ma robia lepším a trpezlivejším človekom, skrz ne premýšľam oveľa viac o tom, čo tu pre nich zanechám a v akom stave. Ako matka chcem, aby boli šťastné, i keď nebudem môcť byť s nimi. Teraz, keď ma moje dcérky potrebujú najviac, zdalo sa mi prirodzené napísať knihu pre deti.  Ako povedala americká spisovateľka Madeleine L’ Engle: „Napíš knihu, ktorá chce byť napísaná. A ak bude kniha príliš ťažká pre dospelých, napíš ju pre deti.“ Táto kniha je kombináciou troch inšpirácií: moje dve dcéry,  knihy ako zdroj vzdelávania, osobného rastu, a môj rešpekt k prírode, ktorá je zdrojom pre naše prežitie.

 

Žijete ďaleko od rodného Záhoria. Čo, alebo kto vám v cudzine najviac chýba?

Odkedy žijeme v Švédsku, je cestovanie na Slovensko zložitejšie kvôli komplikovaným letom. Taktiež i nákladnejšie, pretože už nelietam sama, ale s celou rodinou.  Teraz pracujem na tom, aby si aj moja mamka zvykla lietať pravidelne do Švédska. Moje dcéry svoju babku zbožňujú. Moja maminka má odloženej vždy trochu starostlivosti  aj pre mňa.  Deti zostanú navždy deťmi svojich rodičov. Pri tejto príležitosti chcem spomenúť aj ocka, ktorý nás opustil pred 4 rokmi. Tým, kým som, vďačím svojim rodičom. Môj ocko Ján mal prírodu veľmi rád, pamätám si, ako rád pozeral dokumentárne filmy o prírode z rôznych kútov sveta.  Bohužiaľ, zdravie mu nedovolilo nikdy cestovať a vidieť napr. more. Chýba nám všetkým…
Počas návštev na Slovensku sú pre mňa dôležití aj moji bratia a neter Nikolka – veľmi zlaté a usmievavé dievčatko. Nemôžem zabudnúť na moje tri najlepšie kamarátky Mirku, Lenku a Slávku: diaľka ani čas naše kamarátstvo neoslabila. Rodina a ozajstné priateľstvá na celý život sú moje dôvody, prečo sa sem vždy budem vracať.

Čítajte ďalej
Tiež sa Vám môže páčiť…

Viac v téme Rozhovor

To Top