Connect with us

Emauzy – často posledná nádej týraných žien

Rozhovor

Emauzy – často posledná nádej týraných žien

Emauzy – často posledná nádej týraných žien

Azylový dom Emauzy pôsobí v Holíči už šestnásť rokov. Za ten čas v ňom našli útočisko desiatky týraných žien s deťmi, ktoré z domu utekali často uprostred noci len s jednou taškou tých najnutnejších vecí. Postaviť sa opäť na vlastné nohy pritom nie vôbec jednoduché, zvlášť keď rany na duši sú väčšie, ako dôvera vo vlastné sily. Problémom býva aj hľadanie si slušne platenej práce či chýbajúce financie na začatie nového života. O tom všetkom sme sa porozprávali s Danicou Sedláčkovou, predsedníčkou Križovatky, n. o., ktorá Azylový dom Emauzy prevádzkuje.     

Šestnásť rokov je dlhá doba. Spomínate si ešte na začiatky a na to, čo vás vlastne k založeniu azylového domu priviedlo?

Myšlienka založiť azylový dom vznikla z nemožnosti nájsť pomoc pre týrané ženy. Keďže žiadne takéto zariadenie v našom okolí neexistovalo, vznikol bláznivý nápad pokúsiť sa niečo také založiť. Neexistovali k tomu žiadne manuály, internet bol viac-menej nedostupný a všetky informácie bolo treba prácne a priamo osobne zisťovať na úradoch a nadáciách.

Rozhodujúca bola otázka financovania. Možnosť získania grantu v tomto období bola veľmi nedostupná,tak som sa obrátila na mnoho firiem i súkromných osôb. Zaujímavé je, že projekt azylového domu podporovali najmä obyčajní ľudia, často krát dôchodcovia, ktorí sa skutočne delili so svojím málom. Hľadala som preto vhodné priestory. Pri obchádzaní úradov nám vyšiel v ústrety vtedajší primátor Holíča. Pri podpise nájomnej zmluvy na budovu, ktorú bolo treba prestavať, vybaviť a zariadiť, sme mali na účte len asi 40.000 korún. Vďaka dobrovoľníckej práci a podpore jednotlivcov sa nám podarilo prestavať a otvoriť prvý pavilón. Bolo to v júni 2001. A následne sme dostali grant na prestavbu a úpravy zvyšku budovy. V priebehu roka sme otvorili celý dom.

Čo všetko okrem strechy nad hlavou a nevyhnutného útočiska u Vás dnes týrané ženy s deťmi nájdu?

Rozsah našich služieb vlastne upravuje aktuálny zákon o sociálnych službách. Našim klientkam poskytujeme preto sociálne poradenstvo, v prípade potreby ich objednávame k psychológovi, zabezpečujeme právne poradenstvo a, samozrejme, poskytujeme im obuv, ošatenie, hygienické potreby a potraviny. Pretože tieto rodiny žijú z minima finančných prostriedkov, snažíme sa – najmä deťom – zabezpečiť aktivity, ktorých zmyslom je zážitkovo sa vyrovnať rovesníkom z bežných rodín. Možno to pre niekoho bude znieť až neuveriteľne, ale v našom dome bolo mnoho detí, ktoré nevedeli, čo je to návšteva kina, ZOO, plavárne, mnohé nepoznali napríklad ani pomaranč či iné ovocie. Že je takéto niečo možné ešte v 21. storočí v srdci Európy, je až absurdné.

Dali by sa klienti zariadenia nejako charakterizovať? Čo majú spoločné?

Samozrejme, tým základným spojovacím prvkom je prítomnosť domáceho násilia v ich partnerských vzťahoch. S tým súvisia aj závislosti partnerov – najmä alkohol, v posledných rokoch však čoraz viac i drogy. U veľkej časti našich klientok sa však stretávame s rozpadom vzťahov v ich pôvodných rodinách. Aj to je jeden z hlavných dôvodov, prečo vyhľadávajú práve našu pomoc. Niekedy je až zarážajúce, že im nie sú ochotní pomôcť ich vlastní rodičia či najbližší príbuzní. Mnohé klientky sa vo svojich pôvodných rodinách stretli tiež s domácim násilím, tiež sa tam často vyskytoval alkoholizmus. Pomerne bežným javom je aj sexuálne zneužívanie, často zo strany nevlastného otca. Takže tie väzby na pôvodné rodiny sú veľmi slabé. Ďalším takým spoločným znakom je veľmi zlá finančná situácia, kedy sú tieto rodiny nútené žiť doslova z pár eur a ocitajú sa tak na hranici prežitia. Niektoré klientky sa, paradoxne, naučia takto fungovať a naučia sa prežiť aj v takýchto podmienkach, kedy žijú zo suchých rožkov. Mnohé ženy majú skúsenosti s finančným nedostatkom aj zo svojich vzťahov, kedy napríklad partnerova závislosť na hracích automatoch vedie k neustálemu zadlžovaniu sa, braniu rýchlopôžičiek, následne k exekúciám a strate strechy nad hlavou.

Exekúcie sú pritom večný problém a pôsobia veľmi demotivujúco. Prečo by sa žena mala zamestnať, ak jej väčšinu platu zhltne exekútor? Mali sme dokonca aj takú skúsenosť, že exekútor nemal problém siahnuť klientkam na dávky, hoci na to nemá právo.

Ako vznik azylového domu prijalo okolie? Bojujete, alebo bojovali ste v minulosti aj s predsudkami verejnosti?  

Situácia sa určite mení k lepšiemu, badáme to najmä v posledných rokoch. Je to asi dané aj tým, že takýto typ zariadenia dnes má už takmer každé mesto, že sa zlepšila informovanosť u bežných ľudí. To neznamená, že by nás všetci milovali – stále budú existovať ľudia, ktorí nikdy nebudú ochotní pomôcť s argumentom, že si za to ženy predsa môžu samy. Moja osobná skúsenosť je, že mnohí tí, ktorí pohŕdali našimi klientkami, mali svoje vlastné životy značne neusporiadané. Medzi firmami i bežnými ľuďmi sa rozvíja darcovstvo. Veľmi si ceníme pomoc konkrétnych firiem, a to aj pre naše druhé zariadenie v Malackách, a veľmi nám pomáha aj pomoc mnohých, často krát neznámych obyčajných ľudí.Veľmi silnou skúsenosťou bola najmä naša vianočná potravinová zbierka počas posledného adventu. Dúfali sme, že aspoň pár ľudí zareaguje na našu prosbu o darovanie potravín k Štedrej večeri. Boli sme však prekvapení, koľko ľudí pozitívne na túto našu žiadosť zareagovalo. Taktiež si veľmi vážime skutočnosť, že sa vytvorila v Holíči skupina ľudí, mladých rodín, ktorí už niekoľko rokov pomáhajú naším deťom prežiť sviatky tak, že im kupujú darčeky podľa ich vlastných želaní, a tiež nám nosia mnohé potrebné veci v priebehu celého roka.

Úspechom pre vás určite je, keď sa žena s dieťaťom začlení do normálneho života. Je vôbec takýchto prípadov so šťastným koncom dosť?

Určite je happyendom prípad každej ženy, ktorá dokáže po odchode z azylového domu začať nový život. Často krát je to vďaka pomoci samospráv, ktoré dokážu žene zabezpečiť sociálny byt. I v tomto smere sa situácia pomaly zlepšuje. Veľa našich klientok odišlo do zahraničia, kde pracujú, iné si nájdu partnera a založia si novú rodinu. Faktom je, že ak sa aj klientka zamestná, zvyčajne poberá plat niekde na úrovni minimálnej mzdy. Utiahnuť z toho podnájom a všetky životné náklady pre seba i deti je teda nemožné. Preto u väčšiny klientok nie sú životné perspektívy vôbec optimistické. V podstate sú nútené chodiť zo zariadenia do zariadenia, snažia sa si niečo ušetriť, ale nič podstatné sa v ich situácii nemení. Určitým riešením je, keby štát na situáciu takýchto klientok, ktoré sa naozaj snažia zmeniť svoj osud a sú zodpovedné, nejakým spôsobom reagoval. Nemyslím si, že by riešením bolo budovanie nových zariadení, ale predovšetkým poskytnutie dôstojného ubytovania.

Čítajte ďalej
Tiež sa Vám môže páčiť…

Viac v téme Rozhovor

To Top