Na splave kanadských riek Teslin a Yukon

Severozápad Kanady oplýva nádhernou, človekom doposiaľ nenarušenou panenskou prírodou. Jej neoddeliteľnou súčasťou je aj rieka Yukon a jej menej známy prítok Teslin. A práve tieto rieky a ich divoké zákutia spoznal počas absolvovania 6298 kilometrov kanadských ciest a 400-kilometrového splavu Milan Slovák. Hoci tento cestovateľ a tramp pochádza z Bratislavy, je veľkým milovníkom Záhoria, najmä jeho lesov, malebných dedín a skromných domčekov. „Moja cesta za prírodnými krásami a poznávaním tejto časti Kanady, hlavne prekrásnej provincie Yukon, začala v roku 2004,“ rozhovoril sa Milan, ktorý žije vo Vancouveri. Tak som ho trocha vyspovedal… 

PhDr. Vladimír Škarpíšek
Foto: Milan Slovák 

Milan Slovák (vľavo) so švagrom

Ako si sa vôbec dostal k tomu, že chceš splaviť kanadskú rieku Yukon?

Od môjho švagra Jozefa, ktorý už desaťročia žije vo Vancouveri, som sa dozvedel, že sa chystajú na splav. Začiatok mal byť na rieke Teslin, ktorá sa do Yukonu vlieva a ukončenie splavu malo byť na nejakom vyhovujúcom mieste Yukonu. Celé podujatie malo trvať 10 dní a na riekach by sa malo preplávať 400 km.

Určite  si sa musel na takúto cestu dôkladne pripraviť. Mám na mysli dobrý a odolný čln, potravinový program, oblečenie, stan a podobné dôležité veci.

Švagor mal v garáži už dlhé roky zavesené kanoe. Vybrali sme sa  k neďalekému jazeru Pit Lake, aby sme ho otestovali. Ako sa približoval deň odchodu, čoraz viac som si uvedomoval úskalia, ktoré ma čakajú. Museli sme si pripraviť plán presunu do miesta začatia splavu – Johnson Crossingu. Deň „D“ nášho odchodu z Vancouveru nastal 20. júla. Pred nami bolo 6298 km kanadských ciest a 400 km po riekach Teslin a Yukon. Všetko sme naložili do švagrovho vanu.  Krátka rozlúčka s manželkami a vyrazili sme na cestu.

Počas dlhej cesty autom, ktoré vás doviezlo do miesta štartu, kempu Johnson Grossing na rieke Teslin, ste boli očarení krásami prírody. Na čo si najviac spomínaš?

Našou prvou zastávkou bol vodopád „Nevestin závoj“. Je to impozantný pohľad. Niekoľko desiatok metrov vysoký a široký padajúci prúd vody svojím tvarom skutočne pripomína nevestin závoj. Po prenocovaní v kempingu vo William Lake sme mali naplánovanú návštevu starého zlatokopeckého mestečka Barkerville, kde koncom 19. storočia objavili veľké náleziská zlata. V súčasnosti je tu skanzen, ktorý ukazuje, ako sa tu kedysi žilo. Dlho sme sa nezdržali, pretože pred nami už bolo mesto Britskej Kolumbie Dawnson Creek, kde sme sa mali stretnúť s ďalšími vodákmi z Kimberly a pokračovať v ceste do Withehorsu, kde je nultý kilometer slávnej Aljaška Higway. Tento kilometer je označený stĺpom v strede križovatky mesta. Tu sme navštívili jednu z najväčších sypaných hrádzí na svete, priehradu Benet Dam na rieke Peaceriver. Rieka je prehradená v najužšom mieste. Dielo je široké 1600 m, vysoké 150 m a má dĺžku 250 km. Po prehliadke sme vyrazili na 150-km úsek Alaska Higway, ktorý nám zostával do miesta začatia splavu do Johnson Crossingu. Po obede sme dorazili do mesta Ford Nelson, kde je múzeum výstavby Alaska Higway. Túto cestu začala stavať armáda USA v roku 1942 a výstavba trvala 9 mesiacov. Cesta začína v kanadskom Dawnson Creeku a končí po 2280 km v americkom meste Delta Junkction na Aljaške. Ďalej sme sa zastavili v meste Watson Lake, ktoré je bránou provincie Yukon a je známe „lesom“ poštových značiek – nájdete tu tabule s názvami miest a obcí z celého sveta, je ich neuveriteľných 53 tisíc. Našli sme dokonca aj tabuľku z Československa. Nezabudnuteľným zážitkom bolo pre mňa stretnutie s čriedou bizónov, ktoré sa pásli pri ceste. Svojím pokojom a majestátnosťou, ktorou ignorovali prechádzajúce autá, nám ukazovali, kto je v tomto divokom severskom kraji doma. Pred nami sa už zjavilo hlavné mesto provincie Yukon Whitehorse, cez ktoré preteká rieka Yukon. Samotné mesto – napriek tomu, že je hlavným mestom provincie – nie je veľké. Zaujímavá je jeho prehliadka. Popri pôvodných drevených domoch, ktoré už v počiatkoch vzniku mesta dosahovali výšku 2 poschodí  (na tú dobu to boli vlastne vežiaky), je tu aj pôvodný parník Klondyke 2. Dvojka naznačuje, že nie je prvý, ten ešte v 19. storočí za búrky na Yukone stroskotal a obyvateľom Witherhorsu nezostávalo nič iné, ako postaviť nový. Nachádza sa tu aj múzeum zachycujúce tunajší život v časoch zlatej horúčky na Klondiku. Veľmi zaujímavá je aj prehliadka múzea Beringia, kde môžete vidieť, ako sa dalo za poslednej doby ľadovej pred 700 tisíc rokmi prejsť suchou nohou z Ázie do Ameriky.

V meste sme si museli vybaviť rôzne formality v rámci splavu. Na druhý deň ráno sme naložili 150 kg batožín do člna a vyrazili sme. Na začiatku plavby sme predbiehali vodákov, ktorí boli pred nami, ale nakoniec sme zostali sami. Pohľad na vysoké a strmé brehy nás varoval, že bude problém pristáť a nájsť miesto na stanovanie. Našťastie sme na brehu jednej zátoky spozorovali stan. Po vyložení batožiny, jej prenesení na miesto táborenia a postavení stanu som sa vybral na obhliadku okolia. Chytil som aj nejaké ryby, takže bola dobrá večera. Ráno po nekonečnom prenášaní batožín, ktoré sa opakovalo 10 dní, nás čakala ďalšia plavba. Mali sme doraziť do spoločného tábora. Plavba bola pokojná, pereje sme zdolali bez problémov. Príroda okolo rieky bola nádherná. Brehy oživovalo množstvo divých kačíc, husí, rybárikov, orlov bielohlavých a veľa iných druhov, ktoré som ani nepoznal. Ukázali sa aj bobry a losy. Nezabudnuteľný zážitok nám pripravila losica s malým teliatkom, ktorá s pred naším člnom vrhla do vody a začala plávať na druhý breh rieky. Rieka v tomto mieste bola široká 300 m a zvieratá museli preplávať 1,5 km, by sa dostali na druhý breh.

Spomínal si, že si pracoval na rieke Dunaj viac ako 25 rokov, a že poznáš lesy a život trampov. Napriek tomu si mal problémy s orientáciou na rieke počas celej plavby. Prečo?

Neuvedomoval som si, že problémy takéhoto podujatia v Kanade rastú úmerne s kanadskými vzdialenosťami. Tiež sme spolu so švagrom ľutovali, že pred plavbou sme si dôkladne nepreštudovali mapy. Orientácia bola našou slabou stránkou.

Ako pokračovala ďalšia etapa plavby?  

Pred nami už bol cieľ toho dňa, spoločný tábor vodákov, ktorý už dopredu organizátori pripravili. Tentoraz sme tábor našli bez ťažkostí. Pri pristávaní sme mali menší problém. Podcenili sme rýchlosť prúdu a museli sme niekoľko desiatok metrov proti nemu veslovať. Ale neboli sme jediní. Do zapálenia táboráka zostávali ešte dve hodiny, a tak som sa vybral vyskúšať rybárske šťastie. Napriek silnému prúdu a môjmu amatérskemu výstroju som mal na udici krásneho lipňa. Bol to pre mňa šok, lebo o tejto rybe som iba čítal. Prišiel som sa pochváliť a o chvíľu bol breh plný rybárov. Spoločný večer pri táboráku sa vydaril. Začal sa trampskou hymnou, po ktorej nasledovala pietna spomienka na kamarátov trampov. Táboráková pyramída bola vysoká dva metre. Potom nasledovala zábava, ktorá na podobných podujatiach nemôže chýbať. A tak sa dlho do noci ozývali trampské piesne v podaní našich gitaristov. Ráno nás čakala ďalšia etapa plavby do spoločného tábora na sútoku Yukonu a Teslinu ešte 100 km. Ďalším, vlastne posledným spoločným táboriskom, mala byť indiánska osada na sútoku rieky Big Salmon River a Yukonu, do ktorej sme mali doraziť o dva dni. Ráno sme si privstali a medzi prvými sme boli na rieke. Plavba rýchlo ubiehala. Počasie bolo nádherné a voda pomerne rýchla. Pred večerom sme na pravej strane rieky zbadali niekoľko rozpadnutých dreveníc. Stará obchodná stanica a indiánska osada bola pred nami. Miesto bolo naozaj nádherné. Krásne lesy, výhľad na rieku a lúky porastené ohnivou burinou. Jediným problémom boli zemné veveričky, ktoré opustenú osadu považovali za svoje vlastníctvo a vliezli nám do stanu a vakov s potravinami. Neďaleko sme objavili starý indiánsky cintorín s pomerne zachovalými hrobmi. Každý bol oplotený záhradkou, v ktorej bol postavený malý domček. Podľa zvykov bol domček určený pre dušu bojovníka, aby sa nemusela túlať krajinou.

Na druhý deň nás čakala posledná etapa cesty. Konečnou zastávkou malo byť mestečko Carmaks. Rieka v týchto miestach bola rozliata do šírky a viditeľne pomalšia. Keď sme zbadali prvé príznaky civilizácie, stĺpy vysokého napätia a na úpätí jedného kopca cestu s prechádzajúcimi autami, bolo nám jasné, že naše galeje sa chýlia ku koncu. Za jednou z nekonečného množstva zákrut sme zbadali pristávacie móla a množstvo člnov. Už sme vedeli, že sme konečne v cieli…

Mne zostalo už len popriať Milanovi Slovákovi veľa šťastia, dobrého počasia do ďalších splavov na neznámych riekach a poďakovať za rozhovor.