Duo Beňa a Radványi „bluesnili“ vo fjordoch
Hudobníci Peter Bonzo Radványi a Ľuboš Beňa sú svetobežníci. Rezofonickú gitaru „dobro“ propagujú na festivaloch nielen na Slovensku a v Českej republike, ale aj za hranicami týchto dvoch krajín. Naposledy si to namierili do Nórska.
Duo Beňa a Radványi milovníkom bluesu a country netreba nijako zvlášť predstavovať. Skalický hudobník a trnavský veterán bluesovej scény spolu účinkujú už niekoľko rokov a na svojom konte majú aj zopár ocenení. Keď sa im naskytne príležitosť predstaviť v zahraničí svoj repertoár, ktorý pozostáva z klasických bluesových a country štandardov aj vlastných autorských skladieb, neváhajú a snažia sa ju maximálne využiť. Jednou z týchto príležitostí bol aj Fjelrro Blues Festival v nórskom Valldale, na ktorom sa zúčastnili pred pár týždňami.
Spoločne už 111-krát
„Ak ma matematika a moje záznamy neklamú, bolo to už naše 111-te spoločné festivalové vystúpenie, ktoré sme absolvovali za posledných päť rokov. Účinkovali sme na rozličných hudobných festivaloch dohromady v 14-tich krajinách Európy, vrátane Ruska, Nemecka, Švajčiarska, Belgicka, Francúzska a Poľska, a najazdili a nalietali sme pri tom pekných pár tisíc kilometrov,“ prezradil Bonzo Radványi. Dvojica sa počas svojich vystúpení delila o pódiá s takými hviezdami, ako Guy Davis, Ana Popovic, Cedric Burnside Project, Dave Peabody, Kenny Neal, Roomful of Blues, Doctor Feelgood, Leningrad Cowboys, Jeremy Spencer, Crazy Hambones, Hot Chickens, Michael Messer, Dede priest, David Evans a ďalší. Každé vystúpenie je pritom jedinečné, každý festival výnimočný. A takým bol aj samotný výlet do Škandinávie. Cesta prebehla bez problémov, ak človek neráta nepríjemné pocity pri turbulenciách v lietadle, niekoľkohodinové čakanie v Amsterdame či prílet s hodinovým meškaním do nórskeho Alsundu. „Prvým prekvapením bol vstup do letiskovej haly cez tax free obchod s alkoholickými nápojmi od výmyslu sveta. A druhým to, že napriek predpovediam meteorológov v Nórsku svietilo slnko a bolo relatívne teplo,“ spomínajú hudobníci. Vonku ich už čakali organizátori festivalu, ktorí ich zobrali autom do mestečka Valdall, kde sa medzinárodné podujatie konalo. Cesta sa kľukatila povedľa fjordov a viedla cez množstvo kratších i dlhších tunelov, prerazených do mohutných skalnatých masívov. Na malú chvíľu sa schovalo aj slnko a spustil sa dážď so snehom, no dejisko dvojdňového festivalu hudobníkov privítalo opäť slnečným a pekným počasím. „Darmo, apríl je apríl,“ s úsmevom dodáva Bonzo Radványi.
Fjordy, vodopády aj Trollovia
Fjellro Hotel bol ovešaný zástavami všetkých možných krajín sveta, slovenská však chýbala. Zato medzi personálom sa objavila mladá a pekná študentka Martina z Horných Orešian, ktorá hudobníkov privítala írečitou trnavčinou. „Prišli sme práve včas na večeru, pri ktorej sme sa bližšie zoznámili so štvoricou talianskych muzikantov z kapely Mandolin Blues a zistili sme, že máme kopu spoločných známych,“ spomínajú Beňa a Radványi. Na druhý deň hneď poobede absolvovali výlet autom po nádhernom okolí. Počasie im žičilo a navštívili niekoľko turistických atrakcií. Jednou z nich bol Geiranger fjord – ľadovcový fjord na západe Nórska, ktorý je dlhý 15 kilometrov a tvorí jednu z vetiev veľkého Storfjordu. Od roku 2005 je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a jeho ozdobou sú početné vodopády. Okrem tohto najvyššie položeného fjordu (1500 m n.m.) hudobníci nevynechali ani horský priesmyk Trollstigen s „Chodníkom Trollov“. Trollovia sú bájni severskí škriatkovia, ktorí údajne obývajú nedostupné kúty krajiny, sú škaredí a mali by sme sa ich báť. Tak aspoň popisujú tieto postavičky miestne povesti. Strašidelné historky si ale turisti smerujúci za nórskou prírodou nepripúšťajú a státisíce ich každý rok prejdú serpentínami „Chodníka Trollov“. Beňu a Radványiho očarili aj vysoké skaliská a po nich stekajúce malé vodopády, ktoré vďaka slnku vytvárali dúhu, a krásnym zážitkom pre nich bola tiež plavba trajektom po fjorde.
Bohatý festivalový program
Do Nórska však slovenskí hudobníci nešli na stretnutie s prírodou, akokoľvek bolo príjemné a zaujímavé. Hlavným dôvodom ich cesty bolo medzinárodné hudobné podujatie a trnavsko-záhorácke duo sa na ňom predstavilo hneď v prvý festivalový večer. „Odštartovali sme ho „v dobrom s dobrom“, teda s rezofonickými gitarami,“ vysvetľujú. Šou slovenských bluesmanov vzbudila veľmi priaznivý ohlas, čoho dôkazom bol spontánny potlesk publika. Beňu a Radványiho potom na pódiu vystriedala nórska kapela s názvom The Heart of Saturday Night, ktorá ponúkla neobyčajne pôsobivý program zo skladieb Toma Waitsa. Dominovala v ňom výzorom celkom nenápadná klaviristka, majiteľka trojoktávového hlasu, ktorá nielen spievala, ale aj vrieskala, škriekala a šepkala s veľmi citlivým a dynamickým sprievodom trojice muzikantov. Po teatrálnych Nóroch sa predviedla španielska dvojica Los Gumbos 2 Man Band a horkokrvní Španieli zaútočili na poslucháčov lavínou výborne zahraných bluesových štandardov. Nechýbali ani efektné španielske rytmy, ktorými parádne rozšantili obecenstvo. „Aj keď boli len dvaja, zneli ako celá kapela. Zásluhu na tom mal najmä výborný suverénny spevák, ktorý hral aj na perkusie a na ústnu harmoniku. Sekundoval mu technicky veľmi zdatný elektrický gitarista, ktorý hral len prstami a aj napriek chýbajúcej „elektrárni“, teda bez akýchkoľvek efektov a nožných pedálov, mal nádherný zvuk,“ priznávajú Beňa a Radványi. Festivalový večer uzavrela už spomínaná talianske kapela Mandolin Blues, ktorá sa snažila náladu rozprúdenú Španielmi posunúť ešte vyššie. A vraj sa im to aj darilo. V kapele dominoval vynikajúci klavirista a majiteľ skutočne veľkého hlasu Mário, ktorý spieval väčšinu repertoáru pohybujúce sa od bluesových štandardov cez preslávené piesne z New Orleansu až po inštrumentálky s jazzovým zafarbením a vlastné skladby. Ďalšími do partie boli akustický basgitarista Francesco, bubeník Fernando a sólový spevák a skvelý elektrický mandolínista Lino. „Ak si na internete nájdete od nich nejaké hudobné ukážky, poľahky zistíte, prečo bolo obecenstvo z nich tak unesené,“ dodávajú Beňa a Radványi.
Spievalo a hralo aj obecenstvo
Napriek tomu, že prvý festivalový večer trval v podstate až do rána, na druhý deň sa začalo hrať už krátko po obede. Najskôr to bol čisto akustický jamsession bez mikrofónov a krátko na to aj s kompletnou aparatúrou. „Bolo to veľmi zaujímavé, lebo ku talianskym, španielskym, nórskym a slovenským muzikantom sa podchvíľou pridávali aj hostia z obecenstva, a tí boli prekvapujúco dobrí. Neboli len bežnými bluesovými fanúšikmi a poslucháčmi, ale vedeli aj spievať a hrať. Nemali žiadne problémy s textami, intonáciou ani s rytmom. Bol som z toho skutočne príjemne prekvapený, lebo u nás sa také niečo nestáva,“ priznáva Bonzo Radványi. Aj z tohto dôvodu potom slovenské duo počas svojho večerného vystúpenia pozvali niektorých fanúšikov z obecenstva na pódium. Druhý večer festivalu bol podobný prvému, len kapely hrali v inom poradí a nálada v sále bola uvoľnenejšia a zábavnejšia. Festival ukončilo španielske duo, no ani to nebol úplný koniec, lebo vzápätí nasledovala festivalová afterparty, ktorá bola vlastne pokračovaním popoludňajšieho jamsessionu. Na pódiu sa postupne vystriedali účinkujúci muzikanti v rozličných kombináciách s hosťami z publika. „Priznávame, že veľa sme toho nenaspali, ale vynahradili sme si to potom pri spiatočnom lete do Viedne. Dobrý pocit z Fjellro Blues Festival-u nám nepokazilo ani počasie, ktoré bolo doma neporovnateľne horšie, než v Nórsku,“ dodávajú hudobníci.
