Connect with us

Holíčsky zubár má recept na dlhý život, ponúka ho v novej knihe

Rozhovor

Holíčsky zubár má recept na dlhý život, ponúka ho v novej knihe

Holíčsky zubár má recept na dlhý život, ponúka ho v novej knihe

Chceli by ste sa v zdraví, bohatstve a šťastí dožiť 120 rokov? Možno ste si v tejto chvíli pomysleli, že je to nezmysel, toľko sa predsa človek dožiť nemôže. Holíčsky zubár Milan Nagy vás ale vyvedie z omylu. Ponúka totiž recept na dlhý, dobrý, zdravý, bohatý a šťastný život v podobe svojej knihy Hlavolam 120, s podtitulom „Ako a prečo sa máš chcieť dožiť 120 rokov“. Viac nám už ochotne prezradil v rozhovore.     

Narodili ste sa v Košiciach a detstvo ste prežili v Kráľovskom Chlmci a Bratislave. Aký vzťah máte k Záhoriu?

V poslednom semestri štúdia zubariny ma oslovil počas náhodnej návštevy vzdialenej rodiny v Bratislave istý holíčsky pán učiteľ Teodor Gróf s otázkou a prosbou, či by som nechcel prísť pracovať do Holíča do školskej zubnej ambulancie. Nebol som zatiaľ pracovne nikde nasmerovaný, a tak som mu sľúbil, že sa prídem pozrieť. Musím sa priznať, že dovtedy som ani nevedel, že tu, za bratislavskými humnami, máme nejaké Záhorie! A tak som v jeden krásny deň docestoval vlakom na holíčsku železničnú stanicu. Ale už cestou som bol dosť dôrazne varovaný osudom! Z toho vlaku som totiž vystupoval s takými krutými bolesťami pod viečkami pravého oka, že moja prvá cesta nutne viedla hore kopcom na zdravotné stredisko, kde mi miestny „felčiar“ doktor Milan Červenák so sestričkou oko vypláchli, namastili a zalepili, čím ma konečne uchránili od krutej,  rezavej bolesti! Toto boli prví dvaja Holíčania, s ktorými som mal česť sa tu stretnúť a tak trošku aj zoznámiť. Potom som už v pokoji vyhľadal  pána učiteľa Grófa, ktorý mi ukázal moje budúce pracovisko. Domov som odchádzal s tým, že mám dať vedieť, keď už budem spromovaný. Tak sa stalo, že som 1. septembra 1975 nastúpil ako novopečený zubár do spomínanej školskej zubnej ambulancie v I. ZDŠ v Holíči. Odvtedy, a je to už pekných pár rokov, som sa tu udomácnil, naturalizoval. Som Holíčan, telom aj dušou. Súčasne som aj hrdý Záhorák. Milujem Záhorie, milujem Záhorákov. Milujem ľudí zo Slovenska, z tohto malého, ale výkonného srdca Európy. Som si istý, že raz bude Slovensko dobrým, zdravým, bohatým a šťastným rajom, rajom dlhovekých a spokojných obyvateľov, a že sa toho chcem dožiť!

Vašou profesiou sa teda stala stomatológia. Ako ste prišli na myšlienku napísať knihu?

Moja túžba niečo napísať začala vstupom internetu do našej domácnosti. Už aj predtým som písaval osvetové články do miestneho vtedy ešte dvojmesačníka „Holíčan“. Na naozajstné písanie ma ale „naviedol“ môj starší brat Štefan, žijúci v Austrálii. Najskôr som začal s blogovaním, ale nezostal som stáť a pokračoval som ďalej. Písal som krátke články podávané ľudskou rečou, s tematikou prevencie zubného kazu a parodontózy. Neskôr prišla chuť aj na napísanie rôznych prežitých príbehov z môjho života, a tak sa to akosi množilo. Moja prvá knižka bola jedným z mojich splnených snov. Nazval som ju „HLAVA-32“, odvodiac tento názov od svetoznámeho románu Josepha Hellera „Hlava-22“, s podtitulom „Ako neprísť o zuby predčasne.“. Bola určená dospievajúcej mládeži a dospelým. Krátko po nej nasledovala moja druhotina „HLAVNÁ BRÁNA“ s podtitulom „Čo sa deje v našich ústach“, s tou istou témou, tentokrát však podanou formou rozprávok a určenou tak hlavne deťom prvého stupňa ZŠ.  Ako šiel čas, ocitol som sa zrazu – ako duchom stále ešte pomerne mladý – v takzvanom starobnom dôchodku. Tento moment som vnímal po mnoho desaťročí ako to povestné svetielko na konci tunela. Keď som ho napokon predsa len dosiahol, rýchlo som si stanovil ďalšie dve životné méty: 1. „Chcem sa dožiť stovky!“ a 2. „Chcem sa dožiť stodvadsiatky!“. Vážení, nie je to nič nemožné. Len si to v tej mojej treťotine prečítajte, pochopte a uverte!

Vaša kniha je naozaj netradičná. Skutočne si myslíte, že človek má v dnešne náročnej dobe plnej stresu a znečisteného životného prostredia šancu dožiť sa vysokého veku?

No veď toto! Dnes je táto naša vyspelá severoatlantická civilizácia natoľko zabraná sama do seba, že v návale práce a stresu, z dôvodov čo najväčšieho nahonobenia si čo najväčšieho majetku, nemáme čas ani chuť chvíľku postáť, tak ako to je v tom známom verši „Postoj chvíľa, si taká krásna!“. A ani sa nenazdáme a sme v … penáli! V lepšom prípade v nemocnici! Keď som si po treťom a tentokrát už asi aj poslednom prežitom infarkte myokardu a následnom operačnom zákroku uvedomil, k čomu som sa taký, vekom a najmä duchom mladý vlastne dopracoval, zamrmlal som po prebratí polohlasom toto: „Tak, a dosť! Odteraz už nemusím nič!“. Lebo práve toto, ten „mus!“ ma sem dotlačil! A môžem byť rád, že sem, a nie kúsoček odtiaľto, do krematória! V skutočnosti ma tam dostala moja nevedomosť, neschopnosť postáť a zamyslieť sa nad tým, kamže sa to vlastne ženiem! A ešte ku všetkému potenciovaná neschopnosťou ozdraviť svoj dovtedajší fajčiarsky a stagnačný spôsob života. S tým všetkým som spravil rázny koniec a najmä vďaka tomu som stále ešte tu. Ja, bývalý fajčiar, upadnuvší v tom pracovnom zhone a pod tlakom života do takmer absolútnej fyzickej nečinnosti, z ktorej rezultát bol úplne jasný: predčasná smrť! Neviem, kto alebo čo ma od tej povestnej a zlovestnej rieky Styx vrátil až trikrát späť, ale som tomu čomusi za toto nesmierne vďačný. Uvedomujem si, že málokto dostal v živote takúto šancu. Nedávno napríklad odišiel môj priateľ Vladko Durlák, ale aj mnohí ďalší jemu podobní mladí ľudia, tak nečakane a náhle odídení na onen svet – nech sú dôrazným mementom pre všetkých neveriacich! Lebo Vladko minulé leto žiadnu šancu nedostal – zrazu si len sadol, ľahol, a … koniec! Ani tej penzie sa chudáčisko nedožil! A že takých okolo nás je! Ľudia, poučme sa!

Mohla by vaša kniha byť určitým návodom? Čo všetko v nej čitatelia nájdu?

Presne tým je: návodom chcieť sa, ale aj následne sa skutočne reálne dožiť veku geneticky nám daného do vienka v dĺžke tých spomínaných 120 rokov. Čitatelia nájdu v tejto knižke nielen informácie z histórie dlhovekosti, porovnanie našej krajiny s krajinou dlhovekých, ale aj vysvetlenia tohto zaujímavého fenoménu. Vyvrcholením a uzavretím tejto dôležitej témy je samotný návod na to, ako tento svoj osobný cieľ aj skutočne zrealizovať. Keď si tento návod prečítate, keď sa s ním oboznámite a pochopíte mechanizmus jeho pôsobenia, zrazu si uvedomíte, aké je to úžasne ľahké. Nechce to nič viac, ale ani nič menej, ako uveriť a chcieť. Základnou tézou je pripustiť, že každý človek sa vo svojom vývoji počas obdobia detstva, mladosti, dospelosti a zrelosti môžes stať dobrý, zdravý, bohatý a šťastný, že môže pokračovať a naďalej v takomto stave stabilne zotrvávať. Pokiaľ sa totiž podarí stať sa v období dospievania dobrý, zdravý, bohatý a šťastný, a pokiaľ chcem k tomu dopomáhať aj ostatným, tak  má zmysel chcieť práve taký aj čo najdhlšie žiť. Základnou tézou knihy je zmysel žitia. Zmyslom žitia každého by malo byť „Pomáhaj sebe a druhým byť dobrý, zdravý, bohatý a šťastný! Len takými sa máme stať, len takí máme byť, len takí buďme! Všetci!“ Prečo by sme na prvé miesto mali klásť seba?  Ku tomuto sebectvu  ma inšpirovali letušky, keď sme začali s manželkou poznávať svet. Pred každým štartom lietadla nám predvádzajú nasadenie záchrannej vesty a iné život zachraňujúce prvky. Zarazilo ma, že keď v kritickej situácii hrozby pádu lietadla vyskočia pred naše tváre kyslíkové masky, má ju každý nasadiť najprv sebe, až potom svojmu decku, či inému. No ale veď to je logické, nie? Ak chcem niekoho zachraňovať, musím najprv zabezpečiť, aby som vôbec mohol! Teda v tomto prípade aby som žil a konal! A toto platí aj všade inde: ak chceš niečím komukoľvek akokoľvek naozaj pomôcť, musíš to niečo vlastniť, musíš to „niečo“ mať! Ak chceš napríklad rozumne poradiť, musíš tú rozumnú radu mať! Preto je potrebné pomáhať najprv sebe a vzápätí aj ostatným. K tomu vás vyzývam, k tomu vám želám silu a úspech. A tu je moja rada: Staňte sa čo najskôr a buďte čo najdlhšie dobrí, zdraví, bohatí a šťastní!

Čítajte ďalej
Tiež sa Vám môže páčiť…

Viac v téme Rozhovor

To Top